2 týždne na Balkáne – 2. časť

2 týždne na Balkáne – 2. časť
Hodnotenie článku

Ráno 2.6., v štvrtý deň nášho výletu po Balkáne sme dostopovali do Čiernej Hory. Čo tomu predchádzalo, som popísal v redošlom článku: 2 týždne na Balkáne 1. časť.

Z Kosova do Čiernej Hory sme vstúpili hladní a tak sme v Rožaje, prvom meste za hranicami, hneď zamierili do pekárne a poriadne sa tam napratali. Nedalo sa odolať, všetko bolo veľmi dobré a lacné. V neďalekých potravinách sme ešte prikúpili stravu na cestu a pobrali sa hľadať vhodné miesto na stopovanie.

Maškrtenie v miestnej pekárni

Maškrtenie v miestnej pekárni

Burek

Burek – jeden plnený syrom, druhý mäsom

Naše orientačné schopnosti vhodne dopĺňal autoatlas z roku 1990 vyzbrojený viacerými nástrahami. Neaktuálne názvy miest (tie v atlase hrdo nesú mená socialistických vodcov: Titograd, Ivanograd,…), cestná sieť nekorešpondujúca s realitou a chýbajúce hranice štátov, lebo v tej dobe bola Juhoslávia ešte jednotná.

Je horúci deň a my kráčame mestom po úzkych a kľukatých cestách. Mesto je obkľúčené horami a tak na také zbytočnosti nie je miesto. Na kraji cesty v neprehľadnej zákrute sedí na stoličke akýsi starší človek a chrume zeleninu. Zdravím ho, želáme si navzájom pekný deň a hneď sa aj lúčime. Pravdupovediac pozdravil som ho hlavne preto, lebo som si nebol istý, či je to dedko, alebo trochu zarastená babička. Bol to dedo.

Čoskoro chytáme prvý stop do mesta Berane. Šofér nám porozprával o tom, ako chodil pracovať do Nemecka a aké je ťažké prežiť v Čiernej Hore, pokiaľ človek nepracuje v cudzine. Kým sme chytili ďalší stop, prešli sme niekoľko kilometrov po skoro prázdnej hlavnej ceste, kde sme dobehli, vozidlo idúce ešte pomalšie ako my. To odbočilo mimo hlavnú cestu akurát vtedy, keď sme chceli poprosiť o zvezenie.

Ďalší šofér popri nás najprv prefrčal, ale po chvíli si to rozmyslel a vrátil sa, aby nás odviezol až južne od hlavného mesta. Mal som z neho trochu zmiešané pocity. Nevedel som ho odhadnúť, ale nakoniec, keď sa s nami lúčil bol veľmi milý. Jediný problém počas cesty spôsobovala istá jazyková bariéra a jeho hanblivosť.

V tieni benzínky na juhu Podgorice sme rozdýchavali štyridsať stupňovú teplotu, doplnili zásoby vody a vypytovali sa vodičov, kam smerujú. Zanedlho nás už starší pán viezol popri Skadarskom jazere až k moru. Cestou nám ukazoval fotografie a rozprával o pekných miestach v Čiernej Hore. Bolo to veľmi osožné stretnutie a veru zdá sa, že v tejto krajine o úžasné miesta nie je núdza. Len mi stískalo prdel, keď tým fotkám venoval väčšiu pozornosť ako šoférovaniu.

Na pobreží sme si napísali tabuľku Budva a hneď nám zastavilo prvé prechádzajúce vozidlo. Bolo ním veľké, deväťmiestne auto s bulharskou poznávacou značkou. „Tento určite bude chcieť dáke prachy.“ hovorím si a vopred sa preto pýtam mladého šoféra, či je to grátis. „Samozrejme“, odpovedá a my s radosťou naskakujeme dnu. Andrej, 34-ročný Bulhar, robí šoféra a sprievodcu pre turistov. Teraz akurát mieri na letisko za Budvou, kde si má vyzdvihnúť skupinku Rusov. Cestou nám rozdáva veľa dobrých rád o tom, ktoré miesta sa oplatí na Balkáne navštíviť, kde sú dobré pláže, kam nechodí veľa turistov a podobne. Vybavení týmito vedomosťami vysadáme v Budve a ideme sa pustiť do hľadania dákeho lacného ubytka.

Zašli sme si kúsok mimo hlavnej cesty a hneď v prvom dome dostávame ponuku na vlastnú izbu za 16 eur, čo bola lepšia ponuka, ako sme očakávali. Ale predsa sme ešte prešli ďalších 10 privátov, aby sme videli, že nik iný nám nechce dať lepšiu ponuku. Po polhodine sme sa teda vrátili a ubytovali sa. Nebol to rozhodne žiadny luxus, malá izbička s dvomi vŕzgajúcimi postelami a skriňou. No na prespanie nám to úplne stačí. Internet bol pomalý a voda v sprche studená, nevadí, aj tak bolo horúco.

Mesto Budva je naozaj maličké. Historické centrum s úzkymi uličkami benátskeho typu obohnané múrmi rozhodne poteší oko návštevníka. Škoda len, že tu nie sme sami. A to je ešte len začiatok júna, nechcem si predstaviť, ako to tu bude uprostred leta. Sadáme si na hradby, odkiaľ je krásny výhľad na more a rozkladáme si svačinku – našu romantickú večeru. Hryzieme tvrdý syr s lacnou Pipi šunkou a k tomu si odtŕhame kúsky chleba. Ale obaja sme štastní, sme na chvíľku sami a môžeme len tak sledovať jeden druhého. Usmievame sa, robíme si srandy so seba a sledujeme pomaly sa blížiaci húf turistov, ktorý nám prekazil našu intímnu romantiku. Tí so sebou pritiahli aj žobrajúce deti, ktoré ku nám nastavujú ruky. Krútim hlavou, že nič nedám. Na to asi 10-ročný róm uchmatol našu Pipi šunku a rovno z nej odhryzol. Vyhral, nechcem ju už nazad a rýchlo balím zvyšky večere. Chalanovi asi naša dobrota nechutila a tak ju odhodil na zem. Tam si ju uchmatla mačka a mieri s ňou kdesi do krovín. Dúfam, že aspoň tá týmto úlovkom nepohrdne. Však nás to stálo 80 centov!

Romantika sa končí a praceme sa odtiaľ het. Chceme byť niekde aspoň na chvíľu sami. Opúšťame historickú časť Budvy a prichádzame na pláž na severe, tú nám odporučil bulharský šofér. Odtiaľto je krásny pohľad na mesto. Západ slnka si ideme pozrieť z veľkej skaly na konci pláže. Dostať sa tam ale nie je vôbec ľahké. Musíme prejsť po šmykľavých skalách na pobreží a občas šplhať aj s pomocou rúk. Liz to hravo zvládla a ja sa k nej dostávam až po troch minútach. Stálo to za to. Sme tu sami a máme skvelý výhľad na mesto pod ružovým nebom. Romantika je nazad!

Budva

Budva

Prvú polovicu nasledujúceho dňa sme strávili na pláži. Obsadili sme si super miesto pod balvanom, ktorý nás chránil pred horúcim slnkom. Poobede sme sa pobrali hľadať miesto na stopovanie do mesta Kotor. Kráčame do kopca a dostávame sa až za mesto žiadne vhodné miesto však nenachádzame. Problémom je, že cesta je úzka, z jednej strany je skala a z druhej domy. Je to v keli, dostali sme sa príliš ďaleko, asi bolo treba skúšať stopovať priamo v meste. Na opačnej strane cesty je parkovisko a odtiaľ skvelý výhľad na pláž, kde sme sa dnes váľali. Robíme fotky a dumáme , čo budeme robiť. Nazad sa mi nechce ísť a zároveň je nemožné stopovať tu. Zrazu na parkovisku zastalo malé červené autíčko s dvojčlennou posádkou. Starší manželský pár si tu spravil prestávku na jedlo s pekným výhľadom. Rýchlo sme sa chopili šance a zistili kam idú a či nás odvezú. Hurá! Idú smerom na Kotor a my s nimi. V aute nám porozprávali svoje skúsenosti s prácou v Nemecku, kde teraz žijú ich deti. Oni sa však na staré kolená vrátili do Čiernej Hory. Vraj sú tu lepší ľudia.

Pláž v Budve

Pláž v Budve

Opúšťame ich na križovatke priamo na hlavnej ceste a už za nami stojí ďalšie auto. Šofér zisťuje kam ideme a keď vravíme, že do Kotora, veľmi sa teší a berie nás so sebou. Je to bohatý majiteľ vraj najlepšej reštaurácie v Kotore. Vraví, že svojmu kuchárovi platí viac, ako dostáva prezident krajiny. Vraj v Kotore sa veľmi dobre zarába, lebo turisti si radi zaplatia za kvalitu. Okrem toho vraví, že podľa neho najkrajší jazyk na svete je nemčina, čím nahráva mojej Liz, ktorá chce aby som sa ho intenzívne učil.

Kotor je naozaj krásne historické mesto obohnané hradbami. V akomsi múzeu sme si nechali batohy a celé ho prešli. Pôvodne sme chceli šplhať aj do kopca k pevnosti, ale cena a strašné teplo nás odradili. Podvečer sme sa postavili na kraj cesty a stopli hneď prvého šoféra. Ten nás zobral len na pár km, ale správnym smerom a na miesto, odkiaľ už takmer všetky prechádzajúce autá idú priamo do mesta Herceg Novi. Šofér bol veľmi milý. Rozprával nám, že je námorník a plaví sa po celkom svete. Akurát sa vrátil z Brazílie a o pár dní vyráža do Austrálie. Na rozlúčku sme vyfasovali keksy a ľadovochladnú vodu.

Na ďalší odvoz sme si ale museli dlhšie počkať. Áut tu išlo málo a akosi nezastavovali. Poblíž bola autobusová zastávka a v jej tieni sme čakali, kým nezazrieme prichádzajúce auto. Až keď sa blížilo, ukázali sme sa a dúfali, že zastavenie. Bolo totiž stále veľmi horúco, predpokladám, že takmer 40 stupňov. Ďalší odvoz sme dostali od staršieho pána, náboženského fanatika, ktorý nám na rozlúčku daroval akési knižočky, kde bolo v srbčine vysvetlené prečo máme dodržiavať desať božích prikázaní. Tieto knižky sme neskôr nechali kdesi v kostole.

Večer sme sa prešli po meste Herceg Novi, ktoré ma ale príliš neohúrilo a pobrali sme sa hľadať miesto na stan. Zakempili sme za mestom na lúke a šli spať. Po raňajkách sme úspešne, aj keď dosť dlho, stopovali do Dubrovníka. Odviezol nás bohatý majiteľ reštaurácií. Jednu má v Macau a druhú tu, v Dubrovníku. Plánuje ale čoskoro otvárať pár ďalších po svete. Vysvetľoval mi, že nie je dôležité mať peniaze, ale treba mať nápad a známosti, ktoré majú peniaze. A na dobrú príležitosť si treba počkať, ale keď sa naskytne, treba ísť do toho naplno.

Stopujeme smer Dubrovník

Stopujeme smer Dubrovník

Dubrovník

Dubrovník

Dubrovník som už navštívil druhýkrát, ale tento raz ma úplne ohromil. Tie mohutné múry, ktorými je mesto obohnané sú neuveriteľné. Mesto bolo v minulosti veľmi bohaté hlavne vďaka soli. Mali toľko peňazí, že si mohli dovoliť platiť veľa žoldnierov a stavbárov. V meste na mnohých miestach vyteká studená pitná voda, no v tieto horúce dni sa vplyvom veľkého náporu turistov tvoria dlhé rady na osvieženie. Ako to vyzerá uprostred leta si už ozaj neviem predstaviť. Mne sa ale páčilo zachádzať do malých tichých uličiek, kde sa len občas mihli miestni a žiadni turisti. Miesta, kde sme si s Liz mohli v kľude vychutnať náš paštikársky obed a cítiť sa ako by sme sa vrátili v čase o pár storočí nazad.

Paštikári v Dubrovníku

Paštikári v Dubrovníku

Dubrovník z hradu

Dubrovník z hradu

Večer sme sa pobrali do prístavu, odkiaľ sme sa odplavili na ostrov Koločep. Pred dvomi rokmi som si práve tu stopol loďku zadarmo na tento ostrov a majiteľ Maro ma pozval k sebe domov a prežil som tam 3 nezabudnuteľné dni. Je to ostrov, kde len jedna časť je trochu obývaná, no druhá je takmer kompletne divoká, plná lesov. Turisti tu moc nechodia, preto sme sa tu aj teraz cítili skvelo. Trávili sme deň chodením po lesoch a kúpaním sa na našej „súkromnej“ pláži. Stanovali sme na kraji futbalového ihriska, lebo inde bolo ťažké nájsť rovnú plochu. Pred odchodom z ostrova som stretol akurát prichádzajúceho Mara. Ten sa uplynulý týždeň plavil okolo Talianska a kdesi na juhu mu mobil čľupol do mora a tým skončil jeho kontakt s okolitým svetom. To je vraj dôvod, prečo som sa mu nemohol dovolať.

Koločep

Koločep

Koločep

Koločep

lodička v Dubrovníku

lodičky v Dubrovníku

Z Dubrovníka sme pokračovali do Mostaru na dva stopy. Najskôr nás viezla mládež smerujúca kdesi na pláž, kam nechodia turisti a potom starší pán, ktorého syn má mať zajtra v Mostare svadbu. V Mostare sme vkročili zo zvedavosti hneď do prvej pekárne a keď som už myslel, že na tie dobroty môžem len pozerať, predavačka mi vysvetlila, že v Bosne sa dá skoro všade platiť eurami, pričom oni mi vydajú ich menou KM (Konvertibilná Marka). Pričom jedno euro berú ako dve KM. Toto môjmu žalúdku spravilo veľkú radosť. Výborné pečivo za nízku cenu! Liz sa dušovala, že u nich v Rakúsku by za to platila aspoň 5x viac a ani by to nebolo také chutné. Preto sme sa aj v meste veľmi prezieravo ubytovali hneď nad pekárňou. Mesto Mostar som tiež navštívil druhýkrát a tiež sa mi teraz páčilo ešte viac. Prichádzam k záveru, že cestovanie s Liz ma baví viac, ako keď som cestoval sám. Možno je to o čosi menej dobrodružné, ale rozhodne mám z navštívených miest väčšiu radosť.

Mostar

Mostar

Mostar

Mostar

Mostar je prevažne moslimské mesto ležiace pod horami. Na kopci nad mestom sa týči veľký kríž, ktorý samozrejme neunikol pozornosti Liz a zahlásila, že ráno tam musíme vyraziť. Tento kríž v noci nesvieti tak, ako obrovský 66-metrový kríž v Skopje, ktorý sme navštívili pred týždňom. Mesto Mostar je však známe hlavne pre svoj starý kamenný most, z ktorého denne skáču miestni borci do rieky. A turisti im za to platia. Avšak ako je to na Balkáne bežné, krásne vyzerá len samotné mestské centrum. Periféria je navidomoči chudobná a zanedbaná. Taktiež všade nachádzame množstvo odpadu a to nám žiaľ kazí celkový dojem. Ale to už asi patrí k Balkánu. Verme, že sa to bude zlepšovať, veď aj sami Balkánci nám hovoria, ako sa im páči čistota v Rakúsku, či Nemecku. Večer pred spaním sme v našej prenajatej izbičke našli stolovú hru o cestovaní okolo sveta – na spôsob Monopolov. Dokúpili sme si miestne pivo Sarajevsko a o príjemnú zábavu na večer sme mali postarané.

Na izbe

Na izbe

Ráno sme sa podľa plánu vybrali na horu ku krížu. Mysleli sme si, že to bude jednohubka, ale nebolo to také ľahké, pretože bolo treba celú horu obchádzať. Výstup nám trval vyše dvoch hodín. Cestou sme nachádzali mŕtve hady, niektoré boli dosť veľké, preto sme sa snažili dávať pozor, kam stúpame. Od kríža ale nebol taký dobrý výhľad, ako sme čakali. Asi preto sme tam ani nikoho nestretli. Vôbec sme odtiaľ nevideli historickú časť mesta, to nás sklamalo.

Kríž nad Mostarom

Kríž nad Mostarom

Poobede sme z Mostaru zamierili na sever Bosny a tam začalo konečne poriadne dobrodružstvo, ale o ňom sa dočítate v 3., poslednej časti tohto príbehu.

(Visited 292 times, 1 visits today)

You may also like...