Rozhovor s Magdalénou Vaculčiakovovu o novinárčení na voľnej nohe

Rozhovor s Magdalénou Vaculčiakovovu o novinárčení na voľnej nohe
5 (100%) 1 vote

Ani netuším, prečo som počas štúdia na strednej škole začal snívať o tom, že raz budem novinárom. Aj som si vyplnil prihlášku na fakultu žurnalistiky UCM v Trnave… no nakoniec som sa na poslednú chvíľu rozhodol ju neodoslať. A tak sa moja novinárska kariéra skončila skôr, ako sa začala.

Doteraz ale rozmýšľam, aké by to bolo stať sa reportérom, cestovať a prinášať zaujímavé články zo sveta až do vašich obľúbených novín. Páči sa mi na tom práve to cestovanie a možnosť upozorniť na problémy, ktorým sa iní v takej miere nevenujú. Dostať sa priamo do diania a stretávať sa s ľuďmi, ktorí nám majú čo povedať. Aj teba to láka? Alebo si to naopak nevieš ani predstaviť? Naštastie sa mi podarilo vyspovedať nvinárku Magdalénu Vaculčiakovú, ktorá prezradila, ako vyzerá život novinárky na voľnej nohe, ktorá cestuje po rozvojových krajinách. Magdaléna je jedna z mála novinárov, na ktorých články sa vždy tešim, lebo viem, že sa niečo zaujímavé dozviem. Preto sa veľmi teším, že vám môžem priniesť rozhovor s ňou.  🙂

Magdaléna Vaculčiaková

Magdaléna Vaculčiaková

Ahoj Magdi! Na tvoje články som prvýkrát narazil už pred niekoľkými rokmi… Mám pocit, že to bolo práve vďaka našej spoločnej kamarátke Ivke Grešlikovej, ktorá ich zdieľala na svojej facebookovskej stránke. Prezraď, ako a kedy si sa stala novinárkou na voľnej nohe? Inšpiroval ťa k tomu niekto?

Odmalička som chcela cestovať, postupne sa k tomu snu pridalo písanie. Oboje som začala robiť ešte na strednej škole. Písala som najprv o hokeji (áno, hokejové reportáže!), potom o cestách, o kadečom pre magazín pre ženy… No keď som odišla prvý raz mimo Európu – do Kambodže, začala som tušiť, že budem písať o ďalekých krajinách a dianí v nich. Mala som potrebu im porozumieť. Od začiatku som písala “z voľnej nohy” a neskôr sa to ukázalo byť úplne prirodzené, keďže médiá na Slovensku si dnes nemôžu dovoliť mať plateného korešpondenta v rozvojových krajinách.

Mala si od detstva blízko k písanému textu?

Vlastne áno. Vždy som si užívala písanie slohov v škole a vraj mi to aj išlo. Okrem toho som ako dieťa bola veľmi hanblivá, a tak ma mamka prihlásila na literárno-dramatický krúžok. To divadlo mi išlo iba, keď som mala hrať nahnevanú, ale vždy som sa tešila na stredu, keď sme zvykli písať. Mimochodom, hanblivosti som sa vďaka dramatickému nezbavila, aj preto som sa prihlásila na žurnalistiku – aby som prekonala samú seba.

Píšuc si poznámky v dome ruského revolucionára Leona Trotskeho v Mexiko City. (Noel Rojo)

Píšuc si poznámky v dome ruského revolucionára Leona Trotskeho v Mexiko City. (Noel Rojo)

Z akých lokalít najradšej prinášaš články?

Z tých, o ktorých sa u nás málo píše. Z lokalít, o ktorých si myslíme, že sa nás netýkajú, ale takmer vždy nájdem v teréne spôsob, akým sme s nimi prepojení. Z krajín, kde žijú ľudia odlišne od nás, veria iným veciam, inak vyzerajú, a predsa sú nám podobní. Hľadám tie podobnosti medzi nami a nimi, alebo preskúmavam inakosti, z ktorých sa dá veľa naučiť. Skrátka, najradšej idem tam, kde mainstreamové médiá nechodia. A to sa týka aj tém, nielen miest.

Sú to zároveň lokality, kde sa príjemne cítiš?

Často sú to miesta, kde vystupujem zo svojej komfortnej zóny. Posledné dva týždne sme strávili s rodinami z najnižších kást v Indii. Jednu noc sme spali v miestnosti, kde nám doslova po hlavách skákali myši, ktoré sa snažili dostať ku kukurici vo vreciach, a celú noc sme sa potili, lebo nefungovala elektrina. Nikde žiadne svetlo teda. Nie je jednoduché sa na takom mieste cítiť príjemne, hoci príroda tam bola nádherná a ľudia tiež. Najmä, keď sme sa ich začali vypytovať na oltáriky, čo majú v dome, na veci, ktorým veria…

Všeobecne však, krajiny, do ktorých sa vydávam, mi prirástli k srdcu. A zaujíma ma, čo sa v nich deje. India nie je jednoduchá na prácu v teréne, podmienky sú kadejaké, ale je to časť sveta, ktorá ma nikdy neprestane fascinovať, a hoci tu neraz trpí moje telo, hoci mnohým veciam nerozumiem, hoci tu teraz máme 37 stupňov, najradšej by som sem chodila každý rok a skúmala ju. To je asi akási prirodzená novinárska túžba po pochopení, objavení, nájdení odpovedí na tisíce otázok – za cenu, ktorá nie je vždy nízka.

Na päťdňový trek kolumbijskou džungľou sme sa vydali za materiálom o Kogioch, čo žijú v horách podobne, ako keď sem prišli Španieli (ktorí ich nikdy nedobili).

Na päťdňový trek kolumbijskou džungľou sme sa vydali za materiálom o Kogioch, čo žijú v horách podobne, ako keď sem prišli Španieli (ktorí ich nikdy nedobili).

Koľko času obyčajne stráviš v jednej krajine a koľko článkov za tento pobyt dokážeš vyprodukovať?

Toto je rôzne. A mení sa to aj s tým, ako sa vyvíja moja cestovateľská i novinárska duša. Nejde mi o to napísať z dvoch týždňov desať článkov. Dnes už chcem zostávať v krajine tak dlho, ako je to možné, a ísť do hĺbky v témach, ktorým sa venujem. Cestovateľské články sa rýchlejšie nazbierajú, aj napíšu, ale tých píšem stále menej. Želám si dostať sa do momentu, kedy budem písať iba o ľudských právach a globálnych témach, a budem mať čas ísť v nich do hĺbky. To zatiaľ nie je možné z praktického hľadiska, keďže ma živí najmä novinárčina.

Akým spôsobom sa ti darí svoje články predať? Dostávaš dopredu objednávku na konkrétnu tému, alebo napíšeš článok a potom hľadáš, komu by si ho ponúkla?

Články nepíšem skôr, ako mám dohodnuté médium, ktoré text uverejní. Zbieram témy a materiál. Po pobyte v teréne viem, čo môžem ponúknuť, aj kto by mohol mať záujem. Napíšem e-mail s ponukou a čakám na reakciu. Reakcie sú takmer vždy pozitívne, a vtedy sa pustím do písania.

Stalo sa párkrát, že som dostala dopredu aj objednávku – napríklad som bola v sídle Dalajlámu, v Daramšale, a ozvali sa mi zo SME, že by chceli článok o oslavách jeho narodenín, ktoré sa tam zrovna konali. Ale zväčša musí byť aktívny sám novinár na voľnej nohe, oslovovať editorov, vytvoriť si sieť, a vedieť témy ponúknuť tak, aby ich zaujali.

Ja sa to teraz učím skoro nanovo, pri amerických editoroch, ktorých som začala oslovovať. Tí dostanú denne podobných ponúk ako je tá moja desiatky, možno stovky od novinárov z celého sveta, treba ich vedieť zaujať. Hlavný rozdiel zatiaľ vnímam v tom, že na Slovensku často počúvam od editorov argument: “prečo by to malo zaujímať Slováka?” Je teda nutné tému nejakým spôsobom “zlokalizovať”. Americkí editori, s ktorými som zatiaľ hovorila, chceli, aby som príbehy zasadila do globálneho kontextu.

V Indonézii s miestnymi farmármi na ostrove Flores a s členmi neziskovky AYO Indonesia, ktorá týchto farmárov podporuje pri práci

V Indonézii s miestnymi farmármi na ostrove Flores a s členmi neziskovky AYO Indonesia, ktorá týchto farmárov podporuje pri práci

Dá sa vyžiť z novinárčiny na voľnej nohe a nebodaj si ešte aj niečo usporiť?

Nie. A nie. Teda, minimálne nie v prípade, že je človek veľkú časť z roka v teréne, chce písať iba o globálnych témach a ideálne pre médiá, ktorým verí, a iba v slovenskom kontexte. Mnohé médiá na Slovensku novinárom na voľnej nohe nie sú schopné zaplatiť to, čo práca v teréne stojí, aj preto som sa začala obzerať za hranicami.

Aj to sa učím postupne – poznať cenu svojej práce a hovoriť o nej aj pred ľuďmi, ktorí si často neuvedomujú, čo všetko sa za jedným článkom skrýva.

Tvoje články sú špecifické tým, že idú viac do hĺbky, možno aj preto, že sa veľmi často rozprávaš s miestnymi. Na ktoré zo svojich článkov si najviac hrdá?

Práve preto, že chcem, aby moje články išli viac do hĺbky, je ťažké sa nimi uživiť. Taký článok, najmä z cudzieho prostredia, vyžaduje veľa štúdia, nájsť miestnych, komunikáciu s nimi, spracovanie materiálu, ktorý treba prepísať, až potom dôjde na samotné písanie, ideálne long-form reportáže, ktorá sa tiež netvorí za dve hodiny.

Iba nedávno mi vyšiel prvý článok v americkom médiu News Deeply. Prinášame v ňom s mojím snúbencom Noelom Rojom, ktorý k mojim článkom fotí, príbehy Etiópaniek, čo odišli do arabských krajín za prácou, a vrátili sa do rodnej krajiny s traumami, či do rozbitých rodín.

Ďalšia long-form reportáž je tiež z nášho projektu Ženy, ktoré zostali, v rámci ktorého zbierame po svete príbehy žien, ktorých životy ovplyvňuje migrácia členov ich rodín. Začali sme v Mexiku, o ktorom som napísala reportáž pre slovenský Život. Tento novinársky projekt sme začali s Noelom pred viac ako rokom a odvtedy sme už boli okrem Mexika aj v Senegale, spomínanej Etiópii a teraz sme v Indii. Zaujíma nás téma, ktorá sa tak často na Slovensku používa na zastrašovanie – migrácia. Skúmame, prečo ľudia migrujú (najčastejšie kvôli svojím rodinám) a ako žijú ich rodiny v domovských krajinách. Vlastne posledný rok cestujem už hlavne kvôli tomuto projektu.

So Salamatou - Senegalčanka, ktorá zostala (Autor_ Noel Rojo)

So Salamatou – Senegalčanka, ktorá zostala (Autor_ Noel Rojo)

Akú časť roku tráviš v zahraničí a sú také oblasti, ktoré navštevuješ opakovane?

Od roku 2015 trávim v zahraničí väčšinu roka. Tento rok to bude napokon 7 mesiacov, vlani to bolo skoro desať, to isté rok predtým.

Jasné, sú oblasti, do ktorých sa vraciam, čiastočne aj preto, že ma zaujíma, ako sa situácia v nich vyvíja, sledujem ich dlhodobo. Vraciam sa do Mexika, do spomínanej Indie, do Barmy, do Indonézie. Aj do Thajska či Kambodže.

S kým vyrážaš na cesty?

Aktuálne pracujeme spolu s mojím snúbencom a fotografom Noelom Rojom, takže s ním. Už to ani nie je, že “vyraziť na cestu”, sme na tej ceste nepretržite spolu od februára 2016, hoci hľadáme spôsoby, ako si vytvoriť základňu, do ktorej sa budeme môcť v budúcnosti vracať.

Magdaléna a Noel

Magdaléna a Noel

Mávaš obavy o svoju bezpečnosť?

O bezpečnosť nie. V poslednom čase mám skôr obavy o svoje zdravie, keďže v podmienkach, v ktorých často pracujeme, nie je vždy jednoduché sa o seba starať tak, ako to potrebujem. Aj to je dôvod, prečo chceme ešte v pár krajinách, vrátane Slovenska, zozbierať príbehy žien, ktoré zostali, a potom si nájdeme jedno miesto, na ktorom tie príbehy spracujeme do trošku dlhšej podoby, než umožňujú novinové články.

Máš aj iné zdroje príjmu okrem novinárčiny?

Vymýšľame, čo sa dá. Skúšala som žiť iba z novinárčiny, ale nefungovalo to pre mňa. Občas robím PR zaujímavým projektom, aktuálne prekladám jednu zákazku. Na cestu za ženami do Senegalu a Etiópie sme usporiadali crowdfundingovú kampaň, a teda na letenky sa nám vyzbierali ľudia, ktorí našu prácu chceli podporiť. Napokon, nedávno sme si vytvorili aj účet na crowdfundingovej platforme Patreon, kde sa môžu ľudia pridať na naše potulky – môžu nám prispieť na novinársku prácu v teréne a my sa im za to odmeníme. Vo svete funguje crowdfunding ako jedna z možností financovania novinárskej práce, mne sa zdá skvelá v tom, že sa priamo ľudia rozhodnú, akí obsah si “objednajú”, a zároveň tak môžu sledovať aj našu prácu v zákulisí či napríklad dostať od nás tipy na zodpovedné cestovanie.

Píšuc si poznámky v mestečku v Etiópii, v rámci práce na Ženách, ktoré zostali (Autor Noel Rojo)

Píšuc si poznámky v mestečku v Etiópii, v rámci práce na Ženách, ktoré zostali (Autor Noel Rojo)

Nedávno si napísala veľmi obsažný ebook o Indonézii – Indonéziou pomaly. Čo sa v tvojej knižnej prvotine dočítame a pre koho je určená?

Indonéziou pomaly je knižka pre všetkých, ktorí chcú objavovať krajinu nielen cez turistické rezorty, ale aj cez miesta mimo turistických chodníkov. A je tiež pre tých, čo si myslia, že je fajn myslieť pri cestách na dopady turizmu na miestnych aj na životné prostredie.

Za celé roky na cestách som neraz videla, čo ako turisti spôsobujeme, keď do krajiny prídeme len preto, aby sme brali (užili si pláže, najedli sa lacného jedla), a nepremýšľame o tom, čo tam po nás zostane (aké množstvo odpadu či ako zapôsobíme na miestnych, či napríklad ovplyvníme ich zvyky, kultúru). Indonézia, do ktorej som sa vracala opakovane, nie je v tomto výnimkou – tiež ju mení turizmus. Je v nej však veľa ľudí, ktorí sa snažia o to, aby dopady turizmu neboli iba negatívne, a mnohí z týchto ľudí sa stali mojimi priateľmi.

Kniha teda vznikla najprv preto, lebo som chcela čitateľov a cestovateľov inšpirovať ísť na miesta, kde domáci robia skvelé veci (miestny rybár vás odvezie na opustený ostrov či vás pani domu naučí tkať).

Ako novinárka som sa v krajine dostala na miesta, ktoré nie sú vôbec turistické, a tak som do knihy okrem praktických rád pre cesty v Indonézii, pridala aj moje reportáže a rozhovory z týchto miest. Ja osobne chcem vedieť o krajine čo najviac, keď sa v nej nachádzam, keď ju chcem spoznať, a keď chcem, aby mi prirástla k srdcu:). Takže, e-book je pre všetkých cestovania chtivých, zvedavých a dobrodružných čitateľov.

V Indonézii som strávila viac ako pol roka, rozhodla som sa napísať sprievodcu touto krajinou (Ľubo Slašťan)

V Indonézii som strávila viac ako pol roka, rozhodla som sa napísať sprievodcu touto krajinou (Ľubo Slašťan)

Aké sú tvoje ďalšie cestovateľské plány a kam sa chystáš najbližšie?

Odpovedám ti na otázky z Indie a najbližšie sa chystám na Slovensko. Strávime s Noelom tri mesiace v Európe, chceme robiť rozhovory so ženami, ktoré zostali na Slovensku a v Rumunsku. Naše cestovateľské plány v najbližšom období sa prelínajú s tými pracovnými, ideme tam, kde sú príbehy, ktoré hľadáme, a tiež s veľkými osobnými krokmi, ktoré nás čakajú na jeseň. A potom sa vraciame do mexickej Oaxacy, kde si zase na čas prenajmeme bývanie a budeme chvíľu žiť normálny život – vyberať si oblečenie zo skrine, nie z ruksaku, chodiť do obľúbených kaviarní, nie neustále hľadať nové na nových miestach, tráviť čas s priateľmi… Také tie veci, čo považujeme za normálne, kým sa vydáme na trojročnú cestu po svete:).

Viacej sa dozviete priamo na osobnej stránke Magdalény Vaculčiakovej, alebo sa popýtajte v komentároch pod rozhovorom.

(Visited 149 times, 1 visits today)

You may also like...