2 týždne na Balkáne – 1. časť

2 týždne na Balkáne – 1. časť
5 (100%) 1 vote

Dvojtýždňový výlet na Balkán bol zatiaľ najdlhším výletom po Európe, ktorý som so svojou priateľkou Liz podnikol, odkedy som sa v auguste 2014 vrátil zo svojej 14-mesačnej cesty po Ázii a Austrálii. Ešte pár dní pred cestou sme však neboli rozhodnutí, ktorým smerom vyraziť.

Prvý nápad bol ísť cez Poľsko a Nemecko do Dánska a Švédska. Potom Liz zrazu zahlásila, že chce ísť k Čiernemu moru. Začali teda úvahy nad Ukrajinou, Rumunskom a Bulharskom. No keď krátko pred odchodom uvidela fotky z mojej návštevy Balkánu (Macedónska, Čiernej Hory, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, …) spred dvoch rokov, rozžiarili sa jej oči a vyslovila túžbu spoznať tento kus Európy… bolo rozhodnuté.

Batohy zbalené, vyrážame!

Batohy zbalené, vyrážame!

Liz za mnou docestovala do Bratislavy po práci večer v piatok 29. mája. V sobotu ráno sme si zbalili veci a rozdelili záťaž na dva batohy. Na chvíľu sme ešte navštívili kamoša, ktorý nám okrem dobrej nálady pribalil aj čokoládu, ktorá sa nám samozrejme v batohu roztopila.

Predobedom sme sa konečne dostali na benzínku pri Jarovciach na diaľnici smerom na Budapešť a Viedeň. Keby šoféri vedeli, koľko námahy musí chudáčik stopár vynaložiť, aby sa tam dostal, nedokázali by ho odmietnuť ani v prípade plného auta. Zo zastávky Vyšehradská na juhu Petržalky je to trojkilometrová prechádzka, kým prejdeme most ponad diaľnicu, no najhoršou časťou je následný 300-metrový úsek cez pole. Kto však nechce ničiť úrodu, môže pole obísť cez burinu a tŕnie, čo bol aj náš prípad. Lizine nohy si to však zapamätajú.

Prvý šofér, ktorý si nás zobral na palubu, bol Slovák narodený v Rumunsku. Počas asi 200-kilometrovej jazdy nám rozpovedal svoj životný príbeh a vysvetlil, ako funguje jeho biznis. Vozí Rumunov na polia s jahodami v Dunajskej Lužnej. Tí mu priamo zaplatia za cestu, ako aj časťou zo mzdy za každú odpracovanú hodinu. Nadrú sa ako kone, ale stále sa im to vraj oplatí, lebo v Rumunsku by toľko nezarobili. Podobný biznis majú aj jeho kamaráti, ktorí zase vozia Rumunov do Rakúska. Sám si však vyskúšal tvrdú prácu, keď mnoho rokov makal načierno na rakúskych stavbách. Zarobil si tak na stavbu domu na Slovensku, ale Rakúšania vraj k nemu boli väčinou veľmi nepríjemní. Hotová nočná mora, preto ani nejazdí cez Rakúsko. Vysadil nás uprostred Maďarska na benzínke na diaľnici v smere do Segedínu.

Na tejto benzínke sme však uviazli až na štyri hodiny. Problémom bolo, že hoci bola plná ľudí, zväčša šlo len o Rumunov vracajúcich sa do vlasti z vyspelejších krajín Európskej únie, kam dochádzajú za prácou. Mal som tam však jeden zaujímavý rozhovor s maďarským šoférom, ktorý žiaľ mieril len do najbližšej dediny. Najprv som sa snažil po anglicky, potom po nemecky a po rusky zistiť, kam smeruje. Nič nezaberalo, no on mi na moje veľké prekvapenie navrhol komunikáciu v slovenčine. Nemal však slovenské korene a slovenčinu ako jediný cudzí jazyk, sa naučil, lebo jeho priateľ mu rozprával, že náš jazyk je taký krásny, že zaručene v ňom rozprávajú aj anjeli. Preto sa aj modlí v slovenčine. To ma veľmi potešilo a hneď som mal pre svoju rakúsku priateľku ďalší presvedčivý argument, aby sa intenzívnejšie venovala učeniu slovenčiny. Z benzínky nás nakoniec odviezla maďarská rodina na banzínku pri Segedíne a odtiaľ sme sa vďaka bláznivému šoférovi v mocnom aute raketovou rýchlosťou presunuli na hranicu so Srbskom. Podľa GPS sme asi polovicu cesty prefrčali rýchlosťou vyše 250 km/h. Pri tejto rýchlosti som sa rozhodne nemusel obávať, že by som sa vodičovou chybou ocitol na vozíčku.

V Srbsku sme už potme prešli na najbližšiu benzínku. Tam sa mi vynorili spomienky, ako som na nej pred dvomi rokmi stretol asi 20 poľských stopárov. Tí boli účastníkmi stopárskych pretekov z Katovíc k jazeru Ohrid v Macedónsku. Dokopy sa pretekov zúčastnilo asi 300 študentov, ktorí následne v autokempingu v Struge mali 3 dni oslavu. Tej som sa samozrejme zúčastnil ako samozvaný, no vítaný slovenský delegát. Tentoraz sme však na benzínke stretli len akúsi hip-hopovú mlaď čakajúcu na taxi. Bol už neskorý večer, no napriek tomu sme sa rozhodli obehnúť parkujúcich kamionistov a zistiť, kedy a kam vyrážajú. Objavili sme Macedónca, ktorý sa o druhej v noci chystal vyraziť cez celé Srbsko až na hranicu s Macedónskom. Tomu sme nemohli odolať. Dovtedy ale máme vyše 4 hodiny času na spanie. Vyhliadol som peknú trávu pri benzínke a začal stavať stan, keď na mňa zrazu začal volať policajt. Liz spanikárila, lebo si myslela, že ideme dostať pokutu. Nie sme v Rakúsku, upokojoval som ju a šiel som sa policajta spýtať, či tu ostáva v noci strážiť a či tu môžeme stanovať. Policajt povedal, že bude tu celú noc, ale že nám len chcel povedať, aby sme si postavili stan bližšie k lampám, tam je to bezpečnejšie. Pred druhou hodinou sme vstali, zbalili stan, umyli sa a naskočili do kabíny kamiónu, kde sme pokračovali v spánku na lehátku.

V kamióne cez Srbsko

V kamióne cez celé Srbsko

Srbskom sme prefrčali len s jedným krátkym zastavením a ešte doobeda sme prešli hraničným priechodom do Macedónska. Za hranicou som zamával papierom s nápisom SK (skratka mesta Skopje) na iného kamionistu, ktorý práve prešiel colnou kontrolou. Ten mi gestom naznačil, nech naskočím. Šiel priamo zo Skalice na predmestie Skopje. Do polmiliónového hlavného mesta Macedónska, vzdialeného 1000 kilometrov od Bratislavy sme teda dostopovali za menej ako 24 hodín, čo rozhodne nepovažujem za zlý výkon.

Ma predmestí Skopje

Ma predmestí Skopje

Kým sme sa ocitli priamo v centre mesta, prešli sme pár kilometrov popri rieke Vardar, kde na nás číhali cigánske štvrte, cez ktoré sme radšej postupovali veľmi rýchlo. Centrum mesta Skopje je neobyčajné. Je plné sôch a honosných stavieb rôznych stavebných slohov. Miešajú sa tu arabské ako aj byzantské, či grécke vplyvy, ktoré sú v súčasnosti aj inšpiráciou pre novorastúce budovy. Značná časť centra mesta je momentálne obrovským staveniskom. Mimo centra mesta samozrejme prevládajú klasické socialistické funkcionalistické budovy, ako aj betónové ozruty. Vždy sme narazili na niečo zaujímavé, a preto sme sa rozhodli mesto podrobnejšie preskúmať. Našli sme si ubytovanie v apartmáne za 25 €, čo bolo pre mňa kedysi nemysliteľné. Teraz, keď už dlhodobo necestujem a hlavne chcem, aby sa priateľka príjemne cítila, dokážem sa viac pľasnúť po vrecku. Našťastie priateľka si tiež nepotrpí na prílišný luxus. Vlastne všetko iné, ako spanie v stane za búrky je super a túto noc veru búrka bola. Hľadiac z okna apartmánu sme nemohli prehliadnuť veľký kríž, ktorý svieti na vrchole neďalekej hory. Zaumienili sme si, že hneď ráno sa k nemu vydriapeme.

66 metrový kríž nad Skopje

66 metrový kríž nad Skopje

Výstup sme zvládli za menej ako 2 hodiny a výhľad naozaj stál za to. Z jednej strany kopca vidno mesto a z opačnej aj zasnežené kopce. Človek tak rýchlo zabudne, že ešte pred chvíľou bol v rušnej metropole Macedónska. Po návrate z prechádzky sme sa rýchlo osprchovali, pobalili si veci a vybrali sa na opačnú stranu mesta stopovať smerom na Kosovo. Cestou sme ešte videli protest proti skorumpovanej vláde a aspoň verbálne sme podporili zúčastnených mladých ľudí. Tí nám prezradili cestu, kade sa vybrať na miesto, vhodné na stopovanie a chceli nám dať aj peniaze na autobus, lebo vraj budeme prechádzať nebezpečnou časťou mesta, no to sme odmietli a vrhli sa v ústrety dobrodružstvu.

Protivládny protest v Skopje

Protivládny protest v Skopje

Nič nebezpečné sme cestou nezaznamenali, a tak sme sa nerušene pustili do stopovania na benzínke. Vlastne hneď prvá trojčlenná posádka Srbov si nás zobrala k sebe a odviezla nás až do Prištiny, hlavného mesta Kosova.

Kosovo je štát-neštát (podľa Slovenska je Kosovo časťou Srbska), kde by asi málokto dobrovoľne šiel na dovolenku. Je producentom najväčšieho množstva utečencov v Európe. Stopy po vojne vraj možno nájsť v mnohých dedinách, no ja som si vlastne nič nevšimol. Keby som nevedel, že tu bola dáka vojna, tak to ani netuším. Pešo sme prešli asi desať kilometrov po nekonečnej Prištine plnej veľkých rozostavaných obytných blokov a rodinných domov. Všade na Balkáne nachádzame neuveriteľne veľké viacgeneračné rodinné domy. Avšak tie najväčšie sú zrejme v Kosove. Zrejme je to preto, že sú tu naozaj veľké rodiny. Albánske vlajky vejú na každom rohu a občas badať aj fakt, že majú radi Američanov.

Kosovo - velké domy. albánske vlajky

Kosovo – velké domy. albánske vlajky

Za zmienku stoja pekárne, ktoré podobne ako na celom Balkáne ponúkajú široký sortiment dobrôt za pre nás príjemné ceny. Tu sme si pochutili na výbornom croissante veľkom ako tanier za 50 centov. Nechápeme však, prečo v krajine nachádzame obaly z tých balených pseudo-croissantov, ktoré sú populárne aj u nás… veď si za lepšiu cenu môžu dopriať naozajstnú kvalitu na každom rohu. Asi to bude rovnako, ako je aj u nás módou stravovať sa vo fastfoodoch alebo pizzériách na úkor normálneho, zdravšieho jedla za lepšiu cenu.

Balkánske croissanty lepšie ako v Paríži

Balkánske croissanty lepšie ako v Paríži

Na konci Prištiny sme konečne našli miesto vhodné na stopovanie a chytili sme stopa do mesta Peja. Viezol nás akýsi pochybný podnikateľ v ružovej košieľke so zlatými (zrejme nie naozaj zlatými) hodinkami a v kufri auta mal rozbitú vínovú fľašu. Čo je jeho biznis prezradiť nechcel. To by mi ale až tak nevadilo,  nepríjemné však bolo zistenie na konci jazdy, že za tento odvoz chce peniaze. Nemal som chuť sa s ním naťahovať a tak som mu dal žiadaných 10 € za necelých 80 kilometrov. Je to prvý a jediný raz, čo sa mi niečo také v bývalej Juhoslávii stalo, preto som s tým vôbec nepočítal. V meste Peja naozaj nič zaujímavé nieto. Rýchlo sme sa snažili odtiaľ vymotať na cestu mieriacu na hranicu s Čiernou Horou. Niekoľko kilometrov nás zviezol JEEP-om bývalý SBS-kár zarábajúci vo Švajčiarsku, ktorý teraz trénuje mládež v Kosove kick-box. Dostal nás na úroveň poslednej dediny pred hranicou.

Odtiaľ sme kráčali cestou hore netušiac, ako ďaleko sme od hraníc a snažili sa niečo stopnúť. No bol večer a nič už nešlo. V diaľke na ceste som zbadal psa a o chvíľu k nemu pribehol ďalší a ďalší, zrazu ich tam už bolo šesť. Zastavil som aj Liz a navrhol nepokračovať. Tieto túlavé psy môžu byť nebezpečné. Rozmýšľal som, čo spraviť. Či zbehnúť dole z cesty na lúku, kde by sme mohli postaviť stan a prespať, alebo sa vrátiť do dediny. Druhá možnosť bola bezpečnejšia. Na lúke som ale zahliadol pár ľudí nahadzujúcich seno na vlečku traktora a tak sme sa pobrali k nim. „Však pozdravíme, povieme o psoch a oni nám dačo poradia“, hovorím si. Tak sa aj stalo. Avšak chlapi nevedeli po srbsky ani po rusky, no našťastie jeden z nich vedel trochu po nemecky. Liz sa preto stala hovorcom. Dozvedeli sme sa, že na tom mieste zvykne byť až 30 agresívnych psov, ktoré sa tam chodia kŕmiť na zdochlinách a odpade vyvážaných z miestneho družstva.

Od jedného z chlapov sme dostali pozvanie domov, do jeho rodiny. Kým však chlapi dokončili prácu, odviedol nás k domu mladý syn iného z chlapov. Ten aj vysvetlil prekvapenej žene (dcére hostiteľa), že nás má uchýliť a dať nám niečo pod zub. Tak sa aj stalo. Naša komunikácia pozostávala z úsmevov a pár medzinárodne pochopiteľných slov. Nakoniec trápnu chvíľku zachránila jej hravá dcéra, na ktorej sme sa spoločne zabávali. Potom prišla na rad najväčšia sociálna sieť, fotky a mapy. Zatiaľ babka pripravila večeru a dala hriať vodu na umytie. Prespali sme na rozkladacích gaučoch v obývačke, tak ako pár mesiacov pred nami aj poľskí bicyklisti, ktorých tiež rovnako náhodne nechali prespať.

Ráno nás hostiteľ odviezol na miesto na konci dediny. Chceli sme mu za nocľah a jedlo dať aspoň 10 €, ale rázne to odmietol. Tak sme len poďakovali a podali ruky. Stopovalo sa nám výborne, dlho nás žiadne auto nerušilo, a tak sme sa zatiaľ hostili na čerešni. Po hodine a pol zastavila trojica starších, no veľmi vtipných Čiernohorcov, ktorí nás previezli kľukatou cestu vystupujúcou až do výšky 1500 metrov, kde sme úspešne opustili Kosovo a ocitli sa v zemi nikoho. Toto je taká zaujímavosť Čiernej Hory, že hoci je veľmi malou krajinou, z mnohých strán je obkolesená širokými pásmi, ktoré nepatria žiadnej krajine. Je to však v horských oblastiach a keďže hôr majú požehnane, asi im takéto územia netreba. Čo sme ešte zažili v Čiernej Hore, Chorvátsku, Bosne a Maďarsku, si už ale budete môcť prečítať v ďalšej časti.

(Visited 330 times, 1 visits today)

You may also like...

1 Response

  1. petrakeckes píše:

    Pekne, pekne, pekne 😉 Tiez milujem Balkan, tato casto zabudnuta cast Europy ma svoje zvlastne caro. Pozdravy zo Slovinska!