2 týždne na Balkáne – 3. časť

2 týždne na Balkáne – 3. časť
Hodnotenie článku

O tom, ako som s priateľkou Liz stopoval z Bratislavy cez Macedónsko, Kosovo, Čiernu Horu a Chorvátsko do Bosny a Hercegoviny som písal v predošlých dvoch článkoch:
2 týždne na Balkáne – 1. časť
2 týždne na Balkáne – 2. časť

Táto 3. časť je ale určite najviac dobrodružná. V sobotu 7.6. poobede opúšťame starobylý Mostar a kráčame popri hlavnej ceste na sever. V strašnej horúčave nám mäknú mozgy a ja si s láskou spomínam na šiltovku, ktorú som len včera stratil. Tá ostala kdesi za Dubrovníkom na mieste, kde sme chytili stopa do Mostaru. Teraz by sa mi naozaj zišla. Zastavujeme v tieni dopravnej značky, dvíhame palce a opäť sa nám podarilo zastaviť jedno z prvých okoloidúcich áut. Posádku tvoril bláznivý párik cudzincov. Vodička bola Austrálčanka s chorvátskymi koreňmi, ktorá sa v Londýne zoznámila s typickým anglickým hulvátom a zobrala ho so sebou na návštevu svojho otca. Dnes na poludnie nasadli do auta, kúpili basu piva a pobrali sa smerom na Sarajevo. Boli však otvorení všetkým nápadom, a tak som ich poľahky presvedčil, aby šli s nami k dákemu jazeru. V Sarajeve je akurát pápež, a tak sa tam ani neoplatí ísť. Mesto je zaručene plné veriacich.

pápež v Sarajeve

pápež v Sarajeve

Angličan bol vyzbrojený nie len alkoholom a cigaretami, ale dokonca aj dobrou mapou. Nie ako my… Ľahko sa nám preto podarilo identifikovať jazero Boračko a zhodli sme sa, že si tam ideme zaplávať. Cesta k nemu bola kľukatá a veľmi úzka. Oproti idúce autá nás len tesne míňali, no nespomaľovali. Šoférka Jessica z toho bola dosť vystrašená, hlavne keď na našej strane cesty bola hlboká priekopa. Angličan Dave sa však stále rehotal, nič ho nemohlo zastrašiť a otváral jedno pivo za druhým. Popri tom komentoval, ako je tu krásne a že tu chce ostať naveky. Na malej odstavnej ploche pri prameni pitnej vody sme si spravili prestávku a tu si Dave všimol, že nemám žiadne hodinky. Nechápal, ako môžem takto chodiť po svete, a tak mi chcel dať tie svoje. Namietal som, že mne hodinky netreba a preto žiadne nemám. On ale trval na tom, že mi ich chce dať. Doma má ešte štvoro rovnakých a ak to nepríjmem, veľmi sa urazí. Darovanému koňovi na zuby nehľaď, no myslím, že sú ešte horšie ako to, čo som si kedysi na Filipínach kúpil za 2 doláre aj s náhradnou batériou (tie som následne ja daroval jednému šoférovi v Tibete). Oveľa väčšiu radosť mi však urobil ďalší darček a to mapa Balkánu. S ňou sa konečne budeme vedieť zorientovať. K jazeru Boračko sme dorazili okolo 7. , večer a hneď sme sa vrhli do vody. Teplota a čistota vody boli naozaj fajn. S naším párikom sme si dlho nepokecali, svetlá na aute im vraj slabo svietia, a tak sa musia rýchlo pobrať domov.

Pri jazere Boračko

Pri jazere Boračko

Pomaly sa stmievalo a my sme si šli hľadať miesto na stanovanie. Obišli sme jazero a stúpali turistickým chodníkom do kopca. Sme stále vyššie, jazero čoraz ďalej a nikde niet ani malú rovinku na postavenie stanu. Videl som, že Liz je už unavená a odhodlaná spať hoc aj priamo na chodníku, len nech už má pokoj. Konečne až po hodine nachádzame v zákrute cesty malé miestečko, kde by sme mohli skúsiť prespať.

Keď sme už všetko vybalili a naukladali do stanu, počujeme zvláštne zvuky. Akési kvílenie a beh viacerých zvierat priamo na nás. Rýchlo vstávam, hulákam a svietim čelovkou na všetky strany. Snažím sa zver všemožne upozorniť na našu prítomnosť. Zabralo to! Zastali a po chvíle sa otočili a bežali preč. Netuším však, čo boli zač. Na diviaky boli malé, na mačky moc veľké. Liz bola poriadne vystrašená, až ju triaslo. Nič iné, ako zbaliť sa a ísť spať niekde k jazeru nepripadalo do úvahy. Nakoniec sme spali na tráve na pozemku pred barom. Za našich 5 eur sme si mohli postaviť stan akurát tak na naklonenej rovine pri psoch. Tie nás celú noc strážili, ale hlavne budili. Brechali, kňučali alebo aspoň behali okolo stanu. Aspoň, že sme v bezpečí.

Ráno sme sa okúpali a prešli po okolí. Toto miesto je taká vychytávka, kam chodia iba miestni. Turisti z cudziny to asi ešte nenašli vo svojich Lonely Planetoch a na internetoch. Ale ani vy tam nechodte, sú tam strašne otravné motýle. Zbavili sme sa ich, až keď sme sa poobede pobrali ďalej.

Otravné motýle

Otravné motýle

Na dva stopy sme prišli až na predmestie Sarajeva, odkiaľ nás však čakal ešte dvojhodinový pochod do centra. Mesto je zaujímavým mixom novších budov so socialistickými monštrami. V centre však nachádzame aj pekné historické budovy, kľakaté uličky a bazár. Sarajevo sa v 20. storočí zapísalo do dejín hlavne tromi udalosťami:
– atentát na Františka Ferdinanda d’Este, ktorý spustil prvú svetovú vojnu,
olympiáda v roku 1984, po ktorej ostali v okolí mesta schátraliny
– miesto najtvrdších bojov počas občianskej vojny v Juhoslávií.

Miesto atentátu

Miesto atentátu

Ubytovali sme sa v centre mesta v jednej neuveriteľne malej, podkrovnej izbičke. Výška stropu bola ako pre deti. Na prespanie nám to ale bohato stačilo a cena bola fajn. Ďalšou z výhod bola pekáreň za rohom. Bez maškrtenia si tento náš balkánsky výlet nevieme ani predstaviť. A to som ešte nespomenul zmrzlinu, ktorou tiež nepohŕdame.

Izbietka v Sarajeve

Izbietka v Sarajeve

Sarajevo

Sarajevo

Sarajevské čudo

Sarajevské čudo

Len pred dvomi dňami bol na návšteve Sarajeva sám pápež František, preto na každom kroku predávajú suveníry s jeho podobou. Mňa však oveľa viac zaujalo, že som v meste našiel predajcu krásne zdobených medených váz a tanierov priamo z iránskeho mesta Isfahán. Pred takmer dvomi rokmi som sa tam práve s jedným výrobcom týchto predmetov spriatelil a ten mi predviedol celý výrobný proces. V miestnom bazáre sa dali kúpiť aj parádne samovary od výmyslu sveta. Už dávnejšie som túžil jeden vlastniť. A možnosť odstopovať si to až domov s jedným v ruke ma momentálne nelákala. Ostal som preto len pri obdivovaní.

Pápež len včera opustil Sarajevo

Pápež len včera opustil Sarajevo

Isfahánske medené vázy na predaj (tie zdobené)

Isfahánske medené vázy na predaj (tie zdobené)

bazár v Sarajeve

bazár v Sarajeve

bazár v Sarajeve

bazár v Sarajeve

Zo Sarajeva sme plánovali postupovať smerom na sever do Maďarska. Ďalším cieľom malo byť mesto Pécs. Trasu sme si dopredu parádne naštudovali na internete. Po dlhšom hľadaní sme našli zastávku, na ktorej sme nasadli do správneho autobusu, ktorý mieril k výpadovke na diaľnicu, kam sme sa chceli dostať. My sme však vystúpili až o zastávku ďalej. A keďže sa nám nechcelo tých pár kilometrov vracať, zvolili sme náhradný plán. Skúsili sme kráčať smerom na sever a stopovať po ceste prvej triedy. Našli sme miesto, kde bolo možné stopovať, zdvihli palec a zastavili hneď prvé auto.

Šofér bol 59-ročný primitív, ktorý si myslel, že všetko vie, každý okrem neho je debil. Poučoval ma, že by som nemal mať len jednu ženu, ale minimálne 3-4. Treba každý deň chlastať vodku a Red Bull a potom sa človek dobre cíti. Tiež mi vravel, že sme debili, že stopujeme, lebo svet je plný ľudí, ktorí by nám mohli chcieť ublížiť. On nám vraj zastavil, aby nás ochránil. Máme preto veľké šťastie. Celou cestou trúbil a vykrikoval na všetky ženy. Aj na babky a vtedy si myslel, že je veľmi vtipný. Podobnej pozornosti sa tešili aj Rómovia. Snažil sa ma vychovávať na svoj obraz, lebo som vraj ešte mladý a neviem, čo so životom. Keď chvíľku nemal čo povedať, opakoval: Ja j***m život, k***a. Rozprával mi svoje všakovaké zážitky, ktoré však vždy boli o tom istom, chlast a ženy. Aj teraz má vraj desiatky mileniek a to je správne. Vzdelaný jeho múdrosťami sme konečne po troch hodinách vystúpili. Prešli sme s ním slušný kus cesty, viac ako 250 kilometrov. Na hranicu s Chorvátskom nám už chýbalo len 75. Je už večer, a tak začíname uvažovať aj o budovaní stanu. Skúšame ale ešte dačo stopnúť kráčajúc popri ceste. Áut tu však jazdí málo a nik nezastavuje. Liz má úžasnú schopnosť nachádzať peniaze na ceste. Takmer nie je deň, kedy by niečo nenašla. Teraz zdvihla roky neplatný rakúsky šiling. Snáď nám prinesie šťastie. Prišli sme do ďalšej dediny. Kvôli túlavým psom nechceme stanovať nadivoko, preto sa pýtame ľudí sediacich pred domom, či si môžeme na záhrade postaviť stan. Tu sa mi prvýkrát v živote stalo, že ma niekto bez rozumného dôvodu poslal preč.

Prišli sme pred miestnu krčmu a hneď sa nás miestni vypytovali, kam mierime. Ukázali sme im na mape smer našej cesty. Okamžite zavolali akéhosi ďalšieho a vraveli, že on ide tým smerom, že nás odvezie. Súhlasili sme teda a nasadli do jeho silného auta. Až počas jazdy som si všimol, že už má vypité. Medzi sedadlami bola fľaša whisky. Núkal, nech si vypijem, ale ja som nechcel. Práve naopak už po chvíle sme chceli vystúpiť, no nedovolil nám. Vedel po nemecky, a tak sa rozprával s Liz a hľadel na ňu cez spätné zrkadielko, alebo sa rovno celý natočil dozadu, a tak neraz dochádzalo k nebezpečným situáciám. Naliehali sme, že potrebujeme na WC, nech zastaví… nič nezaberalo. Čo s ním robiť? Rozhodne jedna z najhorších situácií, čo som pri stopovaní zažil. Zdá sa, že dnes máme šťastie na idiotov. Počas jazdy každú chvíľu s niekým telefonuje a dohaduje stretnutie, alebo akýsi biznis. V kľukatých cestách jazdí rýchlo a predbieha na nebezpečných miestach. Je trochu nižší, ale poriadne svalnatý. Nechcel by som sa s ním biť… Snažím sa byť nekonfliktný, ale zároveň mu dať najavo, že bezpečnosť je pre nás naozaj dôležitá. Neviem presne, čomu sa venuje, ale očividne mu to dobre vynáša. Má z nás radosť, sľubuje nám hory doly, len zastaviť nechce. Vraví, že má priateľku. Neviem, či ma tým chce upokojiť, že sa o Liz nemusím báť, ale nezaberá to. Má veľký dom, kde vraj môžeme nocovať. Prídu aj jeho kamoši, vraj vedia dobre po anglicky aj po nemecky, bude párty a všetko bude super. To nás však vôbec neláka. Chceme len, nech už zastane a môžeme sa kľudne vypariť. Konečne sa dostávame do mesta Srebrenik. Tu zaparkoval pred barom, kde už čakajú jeho kamoši. Chce nám ich predstaviť, my ich však len z diaľky pozdravíme a ideme preč. Našťastie nás nenasleduje. Sme šťastní, že to máme za sebou a ideme to rozdýchať do nákupného centra, kde využívame toalety zadarmo na to, aby sme sa poumývali a doplnili zásoby vody. Znie to, akoby sme sa posrali, čo? To je len klasická večerná hygiena pred tým, ako niekde postavíme stan.

Sme v tichej časti mesta a tichými uličkami sa snažíme dostať niekde, kde môžeme nerušene stanovať. Všimla si nás jedna staršia pani sediaca na terase svojho domu. Veľmi ju zaujímalo, odkiaľ sme sa tu zjavili a kam mierime. Aj nás pozvala na kávu a neodmietli sme. To už som vedel, že sme si práve nechtiac vybavili miesto na prespanie. Onedlho si k nám prisadla celá rodina. Jej syn, sestra, nevesta, vnučka a malá dvojročná Číňanka, ktorú opatrujú. Tá je ich hlavný zdroj príjmu. Jej rodičia totiž dobre zarábajú a nemajú na ňu čas. Žije teda v tejto rodine a rodičia ju len občas navštevujú, prípadne si ju niekedy zoberú k sebe na víkend. Bavíme sa na rôzne témy, hoci si len s ťažkosťami rozumieme. Po anglicky nevedia, po srbsky nechcú hovoriť a po bosniansky zas ja málo rozumiem. Občas sa trošku chytajú na ruštinu. Niekedy nás preto zachraňuje aj internetový prekladač. Robili sme si srandu, že nech príde na návštevu do Rakúska, že pre ňu máme ženícha Lizinho uja. Sľubovala, že sa naučí trošku po nemecky a potom určite príde. Vyčerpaní sme šli spať až pred druhou v noci. Ustlali sme si vonku na terase pod strieškou. V noci prišiel silný dážď, ale my sme ostali pekne v suchu.

Naši noví kamoši v Srebreniku

Naši noví kamoši v Srebreniku

Luxusné spaníčko pred domom

Luxusné spaníčko pred domom

Ráno sme ešte dostali raňajky, rozlúčili sa a išli urobiť veľký nákup vo vedľajšej pekárni. Úspešne sme minuli všetky bosnianske peniaze a na pár stopov sme sa cez Osjek dostali až na hranicu s Maďarskom. Tú sme prešli pešo. Žiadne autá tu v tomto čase nejazdili. Stmieva sa a zo všetkých strán na nás útočia húfy komárov. Chytáme z nich amok, niet sa kam ukryť. Mávame rukami, skáčeme, tlieskame, zabíjame ich, keď cicajú našu krv, ale je to márny boj. Konečne počujeme motor auta idúceho naším smerom, snažíme sa šoféra zastaviť. Asi sme ho vystrašili, a tak len popri nás prešiel. Ďalšie auto už ale zastavilo, rýchlo sme naskákali dnu, pobili komáre v aute a odviezli sa aspoň do najbližšej dediny. Tu už je situácia výrazne lepšia, komárov je len pár. Ďalší šofér popri nás najskôr prefrčal, ale potom sa k nám vrátil a zobral nás až do Pécsu. Pýtali sme sa ho, či je niekde v blízkosti mesta bezplatný kemping. Na to nám ponúkol, že môžeme spať na jeho záhrade, ale potom zmenil svoje rozhodnutie a spali sme priamo v jeho bare. Spolu so zamestnancami nám porozprával históriu mesta a my sme mu na oplátku pomáhali so sťahovacími prácami. Chystal sa totiž tento bar predať a potreboval odtiaľ vysťahovať niektoré svoje veci.

Noc v bare v Pécsi

Noc v bare v Pécsi

Na druhý deň sme si prešli historické centrum mesta Pécs a naozaj sa nám veľmi páčilo. Tiež sme si pozreli aj miestne parky, vrátane miniparku Esperanto na počesť prvého maďarského Esperantistu. (Esperanto je umelý jazyk, ktorý bol vytvorený s ambíciou stať sa univerzálnym jazykom na medzinárodnú komunikáciu. Jeho veľkou prednosťou je, že sa dá ľahko naučiť. Žiaľ neuchytil sa až tak, ako si to jeho tvorca predstavoval, ale ani nezanikol.) Na čo ale určite nezabudneme je miestna zmrzlina. Zmrzlináreň je na každom rohu, zmrzlina je skvelá a hlavne veľmi veľká a za nízku cenu. Z mesta sme odchádzali naozaj prezmrzlinovaní, no nedalo sa odolať. Podvečer sme sa pustili do stopovania a na dva stopy sme sa dostali až k maďarskému moru, jazeru Balaton západne od Siófoku. Stanovali sme v kempe oproti veľkému poloostrovu. Bolo tu ešte prázdno, deťom totiž začínali trojmesačné prázdniny o dva dni. Odvtedy bude nátresk až do konca leta. Jazero Balaton ma prekvapilo naozaj teplou a plytkou vodou. Prešli sme aspoň kilometer od pobrežia a stále sa môžeme postaviť na dno. Počas šantenia vo vode sa mi stratili plavecké okuliare. Vyhlásil som preto pátranie. Hľadali sme ich asi 20 minút a keď už som to vzdal, že ich už nikdy neuvidím a môžem si kúpiť nové, Liz ich vytiahla z dna. Voda v Balatone je dosť kalná, a tak ich vôbec nebolo vidno.

Balaton

Balaton

Balaton

Balaton

Podvečer sme sa pustili do stopovania, ale vôbec sa nám nedarilo. Ľudia nevedeli po anglicky a my po maďarsky. Ani ochota nebola s nami spolupracovať. Konečne až keď na benzínku došiel Holanďan s maďarskou manželkou, preložili nám pár vecí do maďarčiny, a to nám následne pomohlo v komunikácií so šoférmi. Onedlho nás už aspoň pár kilometrov odviezol Nemec, ktorý tu má svoje letné sídlo a na rozlúčku nám daroval víno. Ešte v ten večer sme sa doviezli až do historického mesta Kőszeg a na jeho okraji sme si postavili stan. Doviezla nás sem zvláštna rodina. Muž bol evidentne relatívne bystrý, tolerantný a obetavý. Jeho družka mi však pripadala ozaj hlúpa a nepríjemná. Mal s ňou naozaj veľa trpezlivosti. Ale najviac trpezlivosti musel mať so svojím len 4-ročným synom, ktorý mal epilepsiu a nebol sa schopný nič učiť. Počas jazdy sa snažil vyhadzovať veci z auta, a tak som s ním musel bojovať. Nech sa zabaví, dal som mu do rúk starý atlas, ktorý samozrejme dokrčil, ale aspoň bol trošku pokoj, kým sa ho nesnažil vyhodiť z okna.

Ráno sme si pozreli mesto Kőszeg, ktoré je vraj podobne pekné ako Sopron ale menšie. Odtiaľ sme sa už na pár stopov dostali až k Liz domov, a tým sme ukončili naše dvojtýždňové dobrodružstvo.

Kőszeg

Kőszeg

Počas nášho dvojtýždňového výletu sme prestopovali cca 3000 kilometrov v 43 autách. Celkové výdavky pre dve osoby dokopy: 193,8€. Na Balkán nedám dopustiť a spolu s Ukrajinou je mojou najoblúbenejšou časťou Európy.

(Visited 340 times, 1 visits today)

You may also like...