Stopom do Christiánie

Stopom do Christiánie
5 (100%) 1 vote

V roku 2011 po tom, ako som skončil vysokú školu a dal výpoveď v práci, zatúžil som po výlete po Európe. Podelil som sa o tento nápad s kamošmi a hneď sme boli 4 túžiaci po cestovaní. Ani nedostatok peňazí pre nás nebol prekážkou. Transport sme riešili stopom a o ubytovanie sa nám postaral couchsurfing a stany. Celý výlet trval 2 týždne.

Prvá tabuľka sa už kreslí

Prvá tabuľka sa už kreslí

Všetko sa to začalo na benzínke v Bratislavskom Lamači, kde sme v trojici lapali stopa do Brna. V Brne sme pribrali Marušku, čím sme našu zostavu spravili medzinárodnou. Rozdelili sme sa na dve dvojice chalan-baba a rozlúčili sa zatiať. Stretli sme sa až o dva dni v Berlíne, spoločne sme si prebehli mesto a poobdivovali Berlínsky múr. Cez  couchsurfing sme našli Friedricha, ktorý sa stal našim hostiteľom. Friedrich je majiteľom detskej škôlky, v ktorej sme strávili dve noci. Nakoľko je zručný tesár väčšina vybavenia škôlky bola jeho dielom. Bolo veľmi zaujímavé pohybovať sa pomedzi tak maličké veci. Cítili sme sa ako obry. Večer sme si z detských matracov urobili letisko, na ktorom sa dalo prespať.

Takto sa spí v Škôlke v Berlíne

Takto sa spí v Škôlke v Berlíne

Z Berlína sme opäť stopovali rozdelení do dvojíc. Až do Hamburgu, presne pred dom ďalšej couchsurferky, našu dvojicu odviezol šofér, ktorý ma dokázal zatiaľ najviac vystrašiť. To, že sa po Nemeckých diaľniciach bez rýchlostného obmedzenia hnal rýchlosťou 250 km/h by mi ani nevadilo. Horšie však bolo, že počas cesty oboma rukami jedol akési kakaové koláčiky, pozeral sa na mňa a vôbec nevenoval pozornosť riadeniu. Keď sa po dlhšom čase vynorila zákruta, videl som sa už oplieskaný o zvodidlá. Vravím mu, že by mohol skúsiť venovať pozornosť riadeniu… ale on nič. Našťastie jeho auto malo viac rozumu a samo vybralo zákrutu. Ostal som poriadne prekvapený a on si ma očividne vychutnal… nikdy doposiaľ som sa s takýmto zázrakom nestretol a tu ho zrazu mám možnosť otestovať s nasadením vlastného života. Následne sme sa rútili na auto, ktoré šlo snáď len 160 km/h. Miesto šoféra brzdil adaptabilný tempomat o ktorého existencií som sa tiež dozvedel až teraz.

Oboznámení s technickým pokrokom motorových vozidiel sa ocitáme v Hamburgu. Naša hostiteľka Janina nás už čaká. Píše texty pesničiek pre rôzne rockové skupiny a je jednou z najvyťaženejších couchsurferiek na svete. Skoro denne k nej niekto príde a niekedy aj viac skupín ľudí naraz. Celý jej byt je prispôsobený na couchsurfing. Po dvojhodinovom rozprávaní sa zjavila aj druhá polovica našej výpravy. Oni sa tiež na stope nenudili, viezol ich vraj strašidelný chlap, no dopadlo to fajn a odviezol ich až pred dom. Spoločne sa v neskorých nočných hodinách vyberáme na krátku prechádzku mestom. Janina vraví, že sama y domu po zotmení nevychádza. Býva totiž v pochybnej časti St. Pauli preslávenej hlavne pouličnou prostitúciou. Tá tu má tradíciu od čias, keď tu námorníci čakali aj niekoľko dní na vyloženie a naloženie tovaru na loď. Na druhý deň si ešte prebehneme toto obrovské prístavné mesto, vyšplháme sa kde sa dá, ponavštevujeme všetky detské ihriská, ktoré nám skrížia cestu a večer sa opäť vraciame k Janine.

Aj sem sa dá vyliezť

Aj sem sa dá vyliezť

Grafity na stene domu Janiny

Grafity na stene domu Janiny

Ráno sa presúvame na benzínku pri diaľnici, odkiaľ v dvojiciach lapáme stopy do Dánska. Akousi náhodou sa večer všetci stretávame len 30 km od Esbiergu, kde nás čaká ďalšia couchsurferka. Bol som členom dvojice, ktorej sa k nej podarilo dostať až ráno. Spoločne sme si prešli mesto, nakúpili a hneď pred obchodom sa napchávali kolujúcim jogurtom.  Toto si všimol jeden miestny pán a opýtal sa nás odkiaľ sme. Keď sme povedali, že zo Slovenska, len zalomil rukami a nachvíľu zmizol. Vrátil sa s plnými rukami strúčikov hrachu, ktoré nám dal. Keď sme už mali Esbierg zmáknutý, cheli sme ísť pozreť neďaleké historické mestečko Ribe, vraj najstaršie mesto v Dánsku. Nepodarilo sa nám však nič stopnúť a tak sme značnú časť dňa strávili na benzínke, ktorej sme sa už stávali neoddeliteľnou súčasťou. Podarilo sa nám tu však zarobiť. Jedna babka nás veľmi chcela odviezť, hoc mala namierené opačným smerom, tak sme jej povedali, že si počkáme na iný stop. Mysleli sme si, že sa nám ju podarilo týmto odbyť. Po chvĺi sa však vrátila a pýtala sa, či sme už dnes niečo jedli, že nás pozýva na obed. Aj toto sme odmietli, tak nám dotretice núkala aspoň peniaze, nech si dačo kúpime pod zub. Toto sa nám už nepodarilo odmietnuť, keďže bola veľmi presvedčivá. Onedlho na benzínke zastavil taxík a z neho nyskočil mladý chalan, ktorý mal chuť na Bakardy Limo, avšak nemal ešte na to vek… pomohli sme mu a za našu láskavosť sme zase dostali dáke peniaze – v prepočte asi 10 €. Sklamaný neúspechom zo stopovania sa vraciame ku couchsurferke Marii. Je to umelkyňa a tak sú steny jej bytu ovešané zvláštnymi obrazmi, ktoré namaľovala. Večer sme ju naučili dáke kartové hry, najväčší úspech mal “Klamár” a ráno sme sa vybrali do Kodane.

Tu spíme v Esbiergu

Tu spíme v Esbiergu

Dorazili sme tam večer. Neraz sa nám darilo chytiť stopa aj vo štvorici – Dánsko je zázračná krajina, priam stopársky raj a to aj napriek tomu, že Dáni si zásadne nečítajú stopárske tabuľky, prípadne niektorí vôbec nevedia, čo je to stopovanie… no i tak zastavia. Nočná Kodaň uprostred pracovného týždňa bola veľmi tichá. Bolo vlhko a nebolo ľahké nájsť dostatočne zastrčené miesto pre postavenie stanu, ktoré by zároveň nepôsobilo ako vodná posteľ. Nakoniec sme si stan postavili na futbalovom ihrisku. Ráno okolo nás behali mladí futbalisti. Druhá skupinka tú istú noc stanovala na cvičisku pre psov. Neskôr, keď sme sa našli, prešli sme sa spolu po meste a zistili, že na zbieraní plechoviek sa dá zarábať. Za každú nepokrčenú plechovku nám v obchode dali jednu dánsku korunu. Za 4 dánske koruny sa už dala kúpiť konzerva fazúľ. Takto sme sa najedli úplne zadarmo a ešte sme mali pocit, že sme upratali. Vlastne sme plechovky vyberali aj z kontajnerov… ehm 🙂 Sýti sme zašli do Christiánie tajne dúfajúc, že tam budeme môcť stráviť pár nocí.

Plechovkový biznis

Plechovkový biznis

Hlavnź vstup do Christiánie

Hlavný vstup do Christiánie

Sme tu správne

Sme tu správne

Christiánia je časť Kodane na polostrove, kde sa nachádzajú bývalé kasárne, ktoré od začiatku 70tych rokov okupujú hipíci a anarchisti. Asi pred dvomi rokmi sa im podarilo odkúpiť si toto územie. Platia tam ich vlastné zákony a vládne tam dobrá nálada. Keď som asi pred 15 rokmi prvýkrát počul pesničku Christiánia od Davovej Psychózy, netušil som o čom to spievajú. Až časom som sa niekde dozvedel o čo ide, no kým som tam nebol osobne, nevedel som si to predstaviť. Každý deň v Christiánií je nezabudnuteľný, obohacujúci a veselý. Koncerty sú zadarmo a sú fakt dobré. Christiánia má aj vlastnú vlajku červenej farby s tromi žltými bodkami. Okrem toho má aj hymnu.

Rozmýšľali sme ako a koho sa spýtať ohľadom možnosti prespania v Christiánií… nakoniec to bolo prekvapivo jednoduché. Jeden chalan na nás hneď po vkročení do slobodného mesta v Kodani zvolal: “Hej turisti, hľadáte miesto na stan?”. Odhadol nás úplne presne a aj nás presne naviedol na miesto, kde sme našli Christiana z Nemecka, ktorý tam už stanuje pol roku. Naše stany sme teda postavili vedľa neho a vybrali sa na prechádzku po Kodani. Bola to už moja druhá návšteva Kodane. Jej krása, atmosféra a obyvatelia mi učarovali.  Jeden deň sme sa vybrali pozrieť aj neďaleké mesto Malmo, ktoré bolo tiež úžasné. Stojí tam Twisted Torso – najvyššia budova Škandinávie s výškou 190 m. No viac ma zaujali krásne parky a historické centrum. Večer sme sa vrátili do Christiánie, ktorú už ráno po takmer týždňovej návšteve opúšťame.

Vlčí mak v Malmo

Vlčí mak v Malmo

Prišli sme na miesto na okraji mesta, kde je dosť veľká odstavná plocha a tak sa tu bude dobre stopovať. Čoskoro tu zastavuje autobus a ani po 5 minútach nevyzerá, že by chcel odísť. Sme nahnevaní, že nám obsadil tak dobrý flek… a môžeme hľadať nové miesto na stopovanie. Berieme ruksaky na plecia, no z autobusu vychádza šofér a vraví nám, nech si nastúpime. Vraj zastavil kvôli nám, ale musel si ešte vybaviť telefonát s manželkou, tak sa nám ospravedlňuje za čakanie. Odpúšťame mu a cez pol krajiny sa vezieme sami v autobuse. Vodič má na hlave šiltovku s nápisom St Pauli, tak sa s ním bavíme aj o Hamburgu. Nakoniec nás vykladá na benzínke kdesi uprostred Dánska. Odtiaľto sme sa postupne dostopovali až do prístavu v meste Getser na juhu Dánska, skadiaľ sme sa dostali trajektom do Rostocku. Samozrejme ako stopári zadarmo… totižto funguje to tak, že sa platí len za auto a nie za počet členov posádky. Obe dvojice sme sem dostopovali v takmer rovnaký čas. Rozdiel bol však v tom, že druhá skupinka si ešte musela v prístave nájsť auto, do ktorého budú môcť nasadnúť. Nakoniec sa pridali k dvom zábavným Francúzom, ktorí však nevedeli, kde je Slovensko a tak rozprestreli na strechu auta mapu Európy a pustili sa do hľadania. Pripomínalo mi to scénku z Pacha Hybského zbojníka: “Slovensko, Slovensko, kde to je?”.

Do Rostocku sme dorazili večer, rýchlo ho prebehli a začali hľadať miesto na stan. Pri pohľade do mapy sme zistili, že to nebude ľahké ak chceme mať istotu súkromia. Nakoniec sme si postavili stan neďaleko hlavnej stanice na akejsi lúčke s vysokou trávou.

Stanovanie pri hlavnej stanici v Rostocku

Stanovanie pri hlavnej stanici v Rostocku

Ráno počujeme divné zvuky. A bisťu, kosačka… zdá sa že si akurát niekto na túto lúčku spomenul. Rýchlo zbalíme stan a vidíme kúsok pred sebou obchodné centrum, ktoré sme si v noci fakt nevšimli. No aspoň to máme blízko na raňajky. Ceny potravín sú tu lacnejšie ako u nás, tak sme si dopriali luxusné jedlo. Sýty sa poberáme na výpadovku, kde nám na pozdrav zatrúbil šofér ktorý nás včera doviezol do mesta. Stopovanie ide veľmi zle a trávime pri ceste v strašnej horúčave dlhé hodiny. Keď už sme úplne zúfalí, prechádzame sa na vzdialenú benzínku, kde oslovujeme ľudí, či idú našim smerom a zoberú nás. Nakoniec nás berie jeden Rus, ktorý ma cestou učil skratky jednotlivých miest, ktoré môžem vidieť ne eŠPéZedke áut. Toto bolo pre mňa veľmi osožné pri ďalších stopovaniach po Nemecku. Odviezol nás až na benzínku neďaleko Berlína.

Zašli sme pred východ z benzínky, sadli si na lavičky a začali sme jesť. Po chvíli k nám prišla jedna postaršia pani s otázkou, či sme stopári. Povedali sme, že áno a mierime smerom na Drážďany. Potešila sa, lebo aj ona šla do Drážďan a že nás teda zoberie so sebou. Cestou nám porozprávala o svojich stopárskych skúsenostiach, ktoré nazbierala počas dlhoročného sopovania po východnom bloku. Prestopovala vraj asi milión kilometrov a to vždy sama. Nikdy nemala žiadnu zlú skúsenosť, ale vždy bola opatrná. Porozprávala nám aj to, ako raz keď pozerala televíziu videla tam akéhosi hudobníka a už pri telke si povedala, že to bude jej manžel. Následne mu párkrát došla na koncert, akosi sa jej podarilo dostať aj do zákulisia, aby sa s ním stretla a časom sa ozaj stal jej manželom. Rozprávala nám o tom s obrovským nadšením, radosť počúvať ju. Okrem toho ešte porozprávala napríklad o tom, ako vychovávala svoju dcéru. Nakoľko ona sama keď bola malá nikdy nemala rada, ak jej dospeláci na dáku otázku odpovedali: “To pochopíš až budeš staršia”, sama sa rozhodla, že svojej dcére vždy všetko perfektne vysvetlí. Keď sa jej dcéra opýta, ako fungujú spaľovacie motory, tak si to naštuduje, aby jej to vedela presne povedať a podobne. Jej dcéra sa tak už vo veku 4 rokov naučila čítať a vo veku 5 rokov si prečítala Kámasútru. Cesta s touto ženou nám ubehla žiaľ až príliš rýchlo a pritom sme sa isto ešte dlhé hodiny mali o čom rozprávať. Pri vystupovaní z auta nás ešte objala a zapriala nám šťastnú cestu. Teraz spätne ma aj mrzí, že som si na ňu nepopýtal dáky kontakt, lebo v Drážďanoch som sa odvtedy neraz ocitol. Z miesta, kde nás vysadila, sme sa už poľahky na pár stopov dostali domov a tým sa skončil môj prvý stopovací výlet.

Stopujeme do Blavy

Stopujeme do Blavy

(Visited 307 times, 1 visits today)

You may also like...

4 komentáre

  1. čujďa píše:

    pekne napisane 🙂 tiez som sa dlho snazila dokopat k spisaniu toho, ale uz nemusim 🙂

  2. Roni píše:

    Aj keď som o tomto výlete už počula, rada som si ho pripomenula 🙂

    Čo sa týka Kodane, moja bývalá spolužiačka tam bola na Erazme a hovorila mi, že sa stotožňuje s nejakým rebríčkom, podľa ktorého by to malo byť jedno z najlepších miest pre život. Lebo však, oni tam majú všetko, aj mesto, aj more, atď.

  3. hogy píše:

    Dakujem Ericko 😉

  4. Erik píše:

    Skvele citanie.:-)