Nezabudnuteľné prvé hodiny v Rumunsku

Je letný podvečer roku 2013 a ja s Rendulou sme sa poprvýkrát ocitli v Rumunsku, kam sme dostopovali z Moldavska. Hneď za hranicami nachádzame mesto Galaţi. Príliš nás však nenadchlo. Pozornosť si zaslúžil snáď len Dunaj, ktorý je tu už poriadnym veľtokom. Prihovoril sa nám devätnásťročný Adrián a povodil nás po meste. Chcel nás pozvať aj domov, no mamka to nedovolila. Oboznámil nás s nelichotivou ekonomickou a bezpečnostnou situáciou v Rumunsku a vyprevadil na výpadovku. V Rumunsku je vraj viac túlavých psov, ako obyvateľov. Treba si na ne dávať pozor. Ročne majú na svedomí aj desiatky ľudských životov. Ale pozor si treba dávať aj na ľudí, môžu vás chcieť okradnúť! Plný optimizmu na výpadovke dvíhame palec a snažíme sa niečo stopnúť. Vraj nám aj tak nik nezastaví.

Stmieva sa, ale my predsa len chytáme stopa do neďalekého mesta Brăila. Otec so synom nás vysadili v centre mesta a radia nám, kde postaviť stan. Syn vraví, že sa musíme dobre schovať a byť blízko polície, lebo v meste sú banditi. Došikoval nás do parku pri autobusovej stanici v centre mesta. Je milý a usmievavý, odhadom asi dvadsaťročný mladík s dobrou angličtinu. Neštuduje a ani nepracuje. „A čo teda robíš?“, vyzvedáme. „Som gay.”, zaskočil nás takouto odpoveďou. Postupne vysvetľuje, že má priateľa staršieho Holanďana, s ktorým sa zoznámil cez internet. „Chodím za ním do Holandska, má veľa peňazí. Je to veľmi vzdelaný a šikovný človek, doktor. Žiaľ je aj veľmi žiarlivý.“ Rozlúčil sa s nami a my sme sa pobrali preč z miesta, ktoré nám vyhliadol. Stavať stan v centre mesta, kde sa to hemží alkoholom posilnenou mládežou sa mi nezdalo ako dobrý nápad

Nálada klesá rovnako ako kvapky dažďa na naše ťažké batohy. Mierime na južný okraj mesta, snáď tam ešte niekoho odchytíme, alebo skúsime nájsť miesto na stan. Na samom konci mesta stojí benzínka a na nej okrem bieleho Fiatu z Talianska aj útla mužská postava. Dlho neváham a pokúšam sa od neho zistiť, kam mieri a presvedčiť ho, nech nás zoberie so sebou, ideálne do Bukurešti. Komunikácia je veľmi komická, lebo nechápe, čo chcem, niečo rozpráva, vymieňame si úsmevy, mávame rukami a sadáme do auta. Cestou zisťujeme, že sa volá Alberto, mieri do mesta, ktoré je smerom na Bukurešť a má krásnu ženu Rumunku, ktorú veľmi ľúbi. Jazdí bláznivo rýchlo, ale relatívne bezpečne, hoci neraz fičíme 160 km/h cez dedinu. Nestráca čas ani v ostrých zákrutách, predbieha aj cez dvojnásobne plnú čiaru a v meste si v pohode prefičí na červenú. Konečne po 40 minútach ralley nám dáva krátku prestávku na upokojenie sa. Asi má nikotínovú krízu a tak zastavuje na benzínke. Tá je zatvorená, odchytáva preto fajčiaceho strážnika a chce od neho odkúpiť cigaretu. Zdá sa, že ten má poslednú práve v ústach a tak mu ju berie, a za posledné 3 šluky, ktoré tam ostali mu dáva v prepočte asi jedno euro. Je už polnoc a tak opäť dupne na plyn a rútime sa za jeho milou. Ukazuje nám doklady, kde je napísané autista. Dobre sa na tom rehoceme, až kým zistíme, že to vlastne znamená, že jeho povolanie je vodič. Po pár minútach zastavuje pred akousi diskotékou a posunkami nám vysvetľuje, že máme chvíľu počkať, kým sa vráti. O 15 minút je nazad a snaží sa nás prepašovať dnu. To sa však nedarí. Opäť zmizne a vráti sa o ďalších 15 minút. Tento raz už má pre nás lístky na diskotéku, za ktoré platil asi 12 eur na osobu.

Na diskotéke to naozaj žije. Stretávame sa s jeho milovanou manželkou a priateľmi. Všetci ľudia sú tu oblečení v tom najlepšom, čo doma našli, len my dvaja vyzeráme ako úplní šupáci. No zdá sa, že to nikomu príliš nevadí, a tak sa s tým aj my dokážeme zmieriť. Hrá živá hudba, sám veľký Florin Salam osobne došiel. Čudujú sa, že ho nepoznáme, pretože toho predsa každý pozná. Zisťujem, že je to najväčšia rumunská hviezda, minimálne na úrovni Karla Gotta. Tvárime sa teda, že je to počúvateľné, aj keď nám to píli uši a tancovať na to fakt nedokážeme. Však posúď: https://www.youtube.com/watch?v=ojIn9CZCOW8

Dostávame pár panákov na posilnenie a vzápätí ma miestni fešáci ťahajú na parket. Skáčem ako srnec a všetci sa na tom bavia. Rendula robí video a potom sa na tom ešte viac rehoce. Za svoje výkony som si zaslúžil nejednu pusu od chlapcov. Na niečo také sa ťažko zvyká a dúfam, že mi aspoň Rendula závidí, lebo tej maximálne podávajú ruku. Keď už ju chcel konečne niekto vytiahnuť na parket, Alberto ho uzemnil, že ona je tu so mnou. Ostala teda na ocot, no čo už. Trošku sa hompáľala aspoň pri tanečnom kolečku a zrazu dostávame pokyn si sadnúť. Ak to správne chápeme, nasledujúce dve pesničky sa hrajú len pre dákych bohatých a pyšných Rumunov či čo. Čas na diskotéke sa nám naozaj vlečie, hudba nás ubíja a nevieme sa dočkať konca. Malé obveselenie opäť prichádza, keď začali do vzduchu vyhadzovať všetky servítky, čo sa našli v zásobách miestneho disko klubu. Tie pokryli celú podlahu. Výsledkom toho bolo, že občas sa na nich niekomu pri tancovaní šmyklo.

O 4. hodine ráno konečne opúšťame zábavu a Alberto s manžekou si nás vezú domov. Budíme deti, aby ich mohli vyobjímať, nakŕmime sa a zaspávame na karimatkách v chodbe. Na dôkaz, že sme sa natrvalo zapísali do života tejto taliansko-rumunskej rodiny, Rendula ráno dostáva bojovú úlohu. S dcérou Laurou ide do obchodu kúpiť jej prvú podprsenku. Poobede sa s rodinkou lúčime a ideme stopovať smerom na Bukurešť. Ale to už je iný príbeh.