12 vecí, čo mi dalo dlhodobé cestovanie stopom

Dnes je to presne rok, odkedy som sa vrátil zo svojej 14 mesačnej cesty stopom po svete. Veľa ľudí sa ma pýtalo, čo mi to cestovanie dalo a či by som sa na podobnú cestu opäť vydal. Na mnohé pozitíva som prišiel prakticky bezprostredne po návrate, niektoré som zistil až časom. Hlavne keď som bol opäť dlhodobejšie konfrontovaný s realitou bežných dní, kedy sa vlastne nič markantné nedeje (začarovaný kruh – 5 dní práca, posteľ a 2 dni voľna). Čo mi to teda dalo?

1. Predĺžil som si život. Počas cestovania totiž čas plynie oveľa pomalšie, pretože každý deň je iný, zaujímavý a človek si toho aj viac zapamätá. Čas nepretečie pomedzi prsty. Počas cestovania mi pribudlo viac nezabudnuteľných zážitkov, ako v priebehu celého dovtedajšieho života. Viete, koľko zaujímavých zážitkov som nadobudol, odkedy som sa vrátil z cesty? Keď nad tým tak rozmýšľam, asi žiadny hodný spomenutia. A to ma presne hnevá! Mám pocit že som celý rok po návrate len prežíval a dokopy nič nezažil. Návrat do stereotypného života nie je ľahký a preto, sa snažím aspoň na chvíľu niekam vypadnúť vždy, keď je to možné.

Most v Kampung Cham (Kambodža)

Bambusový most v Kampung Cham (Kambodža)

2. Nadobudol som vyššie sebavedomie. Zistil som, že som sebestačný, že sa dokážem o seba postarať a vynájsť sa aj v neskutočne zapeklitých situáciách. Našiel som silu v sebe a stal som sa aj inšpiráciou pre ľudí, ktorých som stretával. Nenechal som sa manipulovať ľuďmi, políciou, podvodníkmi. Aj vďaka tomu som nikdy neplatil žiadnu pokutu (ako napríklad v tajnom meste kdesi v púšti v Číne) a nedal úplatok (hups, vlastne raz áno, na hranici Kambodže s Laosom, lebo som sa bál, že ma naozaj inak nenechajú prejsť).

3. Začal som naplno počúvať svoj vnútorný hlas. Racionálne rozmýšľanie nie vždy prináša najlepšie riešenia. Keď mám z niečoho zlý pocit, nejdem do toho. Prvá myšlienka je veľmi často najsprávnejšia.

4. Vyčistil som si hlavu. Všetko, čo ma pred tým trápilo sa akoby šmahom čarovného prútika stratilo. Zistil som, čo v živote chcem a s kým to chcem. Odpustil som všetku neprávosť, ktorá na mne kedy bola spáchaná. Bol som od všetkého z minulosti veľmi ďaleko a nebolo pre mňa dôležité nič iné, ako prítomnosť. Filozofoval som, meditoval, vychutnával, žil.

drtim sachy s mnichom "Sachovym Sampionom"

Šachový súboj s mníchom “Šachovým Šampiónom” v Mjanmarsku

5. Zistil som, ako málo naozaj potrebujem k životu. Keď zbalíš všetko, čo naozaj potrebuješ k životu do jedného ruksaku zažiješ pocit slobody. Ako plynie čas pocit slobody rastie a vecí v ruksaku ubúda. Vymyslel som taký vzorec slobody: Sloboda sa rovná obrátenej hodnote hmotnosti všetkých vecí, ktoré vlastníš. Niekto by mohol namietať, že predsa bez peňazí sa žiť nedá, pripomínam, že elektronické peniaze nič nevážia. Mnoho ľudí si myslí, že napríklad auto pre nich znamená slobodu. Ja s tým ale vôbec nesúhlasím: treba ho kŕmiť, opravovať, platiť daň, postenie, vrátiť sa k nemu, trčať v zápche, hľadať parkovacie miesto… Sloboda, voľnosť, nezávislosť, to je kľúč ku šťastiu.

6. Stal som sa neotrasiteľným optimistom. Nič nie je nemožné, ide len o to, ako veľmi to chcem a koľko som do toho ochotný investovať (času, energie). Vždy verím v šťastný koniec a ak aj niečo nedopadne podľa mojich predstáv, idem ďalej a nezožieram sa tým. Pozerám sa na situácie skôr z dlhodobého hľadiska a často vidím, že aj tak si na túto malichernosť zrejme o rok ani nespomeniem. Snažím sa zo všetkého poučiť a nehľadať chybu v iných. Teším sa z maličkostí, vážim si, čo všetko mám.

V Tibete na návšteve v stane

Na návšteve u Tibetskej rodinky

7. Naučil som sa usmievať. Keď mám dobrú náladu, nesnažím sa to skrývať za kamennú tvár. Usmievam sa na ulici, v obchode i autobuse. Naša spoločnosť je veľmi zachmúrená a to mi dosť vadí a priam vycuciava energiu. V mnohých krajinách som sa však stretával s neustále usmiatymi ľuďmi a naozaj som sa cítil oveľa lepšie. Možno by aj u nás bolo menej depresií, keby sa úsmev šíril ulicami. Navyše keď sa usmievam vidím, že sa mi aj dobre darí. Pri cestovaní sa mi ľudia viac prihovárajú, šoféri zastavujú, dostávam pozvania domov, budujú sa priateľstvá. A stačilo tak málo. Úsmev je okrem toho najlepší komunikačný prostriedok. Ak aj nerozumieš miestnemu jazyku, s úsmevom vybavíš, čo potrebuješ.

8. Našiel som svoju prvú a verím, že pravú lásku. A to až tesne pred dovŕšením 29. roku. Asi som najskôr potreboval nájsť pokoj a sebavedomie, ktoré teraz na mne moja milá oceňuje. Ani sme sa nehľadali a predsa sme sa našli, ako by zaspieval Jožko Ráž. Poznám veľmi veľa prípadov, kedy ľudia nachádzajú tú pravú lásku práve vtedy, keď robia niečo čo ich baví. Tak sa dávajú dokopy ľudia s rovnakými záľubami a zmýšľaním. Takéto vzťahy sú oveľa pevnejšie ako tie, ktoré začínajú na diskotéke. Preto, ak si sám, vyber sa aj ty do sveta. 😉 Kto hľadá nájde… hovorí sa. Ja si ale myslím, že kto to nesilí nájde ešte lepšie. Pretože kto sa nebude snažiť silou mocou dať s niekym do kopy, dočká sa ozajstnej kvality (…jedine, že by nie a ostal celý život sám, hups).

My :)

My 🙂

9. Naučil som sa učiť svojím príkladom. Meniť myslenie ľudí nikdy nefunguje, ak sa o to pokúsite priamo. Väčšina ľudí si aj tak myslí že sú dokonalí a zjedli všetku múdrosť sveta. A presne tí často potrebujú otvoriť oči. Jediný spôsob, ako ich zmeniť k lepšiemu je si ich pozorne vypočuť a prejaviť súhlas v niektorých veciach. Až potom človek môže na sebe ukázať, aké on má s tým skúsenosti a nechať nech si druhá osoba sama urobí záver. Následne je šanca, že druhý prejaví uznanie a bude sa sám snažiť dozvedieť viac o danej problematike a zmeniť svoj postoj, či správanie. (Ja viem, na to som mohol prísť aj doma, ale ja som na to prišiel hlavne pri obrovskom množstve rozhovorov so šoférmi stopnutých áut. Zrejme aj preto, že som sa bál byť konfliktný, aby ma náhodou nechceli niekde nevyhodiť z auta.)

10. Zistil som, že ľudia sú naozaj vo svojej podstate všade rovnakí. A prekvapivo drvivá väčšina ľudí sú dobrí, nápomocní, priateľskí. Nechápem rasistov, odcudzovateľov emigrantov, či rôznych náboženstiev. Však sme všetci vo vnútri rovnakí. Máme rovnaké potreby, starosti a radosti. To, že sme vyrastali v iných prostrediach a máme iné gény ešte neznamená že niekto je lepší a niekto horší. Rovnako to neznamená, že si niekto viac zaslúži žiť šťastný život. Žiaľ, veľa ľudí si neuvedomuje, aké obrovské šťastie sme mali, že sme sa narodili v jednej z najbohatších krajín sveta, v pokojnom regióne, že máme možnosť si život naozaj užívať (v podstate aj na úkor iných). Žiaľ niektorým to dlhšie trvá, kým to pochopia. Osobne by som bol za to, aby bol voľný pohyb ľudí po zemi (žiadne víza, obmedzenia). Aby každý mohol žiť, kde sa mu zachce a aby sa všetky problémy riešili spoločne.

V škole na Borneu

V škole na Borneu

11. Svet je pre mňa oveľa menší, ako býval. Zrazu je pre mňa hoc aj Kambodža kúsok za rohom, môžem si tam zaletieť, alebo aj dostopovať. Môžem sa dostať temer kdekoľvek, kam chcem, tak prečo mám byť celý život len na jednom kúsku sveta a nevidieť viac? Áno, niekto môže namietať, že načo sa trepať do cudziny, keď ani svoju domovinu poriadne nepoznám. Ale ja to vidím inak. Beriem to tak, že práve konfrontácia s väčšími kultúrnymi rozdielmi sa mi javí viac obohacujúca a zážitky sú intenzívnejšie.

12. Naučil som sa kriticky myslieť. Neveriť propagande, médiám, urobiť si vlastný názor. Nemám záujem o akékoľvek rady od človeka, ktorého kamoša bratov strýc pozná človeka, ktorého dedo tam bol a všetko videl na vlastné oči. Nevravím, že chcem len objektívne informácie (také ani neexistujú), ale nechcem vymyslené, prekrútené, prehnané (zväčša negatívne) správy, ktoré ľudí len držia v strachu.

+1 Nehanbím sa požiadať o pomoc. Býval som dosť hanblivý a asi je to aj výchovou, alebo zmýšlaním našej spoločnosti, že som si myslel, že povedať o svojom probléme druhých otravuje a že ma určite odmietnu. Ale keď je človek niekde sám a napríklad sa mu míňa voda, alebo potrebuje odvoz, musí sa prekonať. Časom som zistil, že ľudia naozaj majú chuť pomáhať a keď slušne poprosím o niečo čo ich nič nestojí, tak nie je problém mi pomôcť. Nemému ani vlastná mater nerozumie. Preto hovor, čo potrebuješ a neboj sa odbytia, však ak by Ťa aj niekto odbil, ten ďalší pomôže.

A čo Ty, čo Tebe dalo cestovanie?

Rozmýšľaš, vyskúšať stopovanie a dobrodružné cestovanie? Rád Ti podám pomocnú ruku. Prestopoval som už vyše 120 000 km a svoje know-how zo všetkých oblastí cestovania som zhrnul do knihy Okolo sveta s palcom hore – ako na to?

(Visited 3 613 times, 1 visits today)

You may also like...

7 komentárov

  1. Kristina - Cinderellas Travel Shoes píše:

    Perfektny clanok, absolutne s nim suhlasim! Cestovanie je droga a clovek sa pri nom neskutocne vela nauci! Podla mojho nazoru neexistuje nic ine, co viac cloveka obohati a nauci o sebe samom, ludoch a svete ako samotne cestovanie! Stastnu cestu vsetkym! 🙂

  2. Lenka píše:

    Velmi vystizne a perfektne napisane ☺Mohla by som dodat ze pocas cestovania sa mi posilnil imumitny system a naucila som sa hladat prirodne lieciva na bezne problemy predtym ako siahnem po liekoch.

  3. Peter píše:

    Super článok! So všetkým súhlasím, okrem vety v prvom bode: “Počas cestovania totiž čas plynie oveľa pomalšie”. Pre mňa práveže ten čas vtedy uteká strašne rýchlo, mesiac na cestách mi prebehne ani neviem ako. Ale zase je pravda, že sa za taký mesiac človek nazbiera viac zážitkov ako za celý rok stereotypného života 🙂

    • hogy píše:

      No, je to taky paradox. Clovek sa nema kedy nudit a zdanlivo to fici rychlo. Ale potom sa na to pozrem, ze ubehol este len tyzden, mesiac, ci pol roka a taaak vela som toho zazil. A aj ked prezivam ten dany okamih, tak sa mi zda, ze toho velmi vela stiham prezit a den. V praci mi ten cas celkom leti a potom padam unaveny do postele a den je za mnou.

      Ale aj s priatelkou sme sa zhodli, ze nam ten cas ide pocas cestovania akosi pomalsie. 🙂
      Mozno aj zalezi od sposobu cestovania a od celkovej dlzky vyletu.

  4. Klara píše:

    Super! Pekne si to napisal! Niektore z veci, ktore spominas ma bez tohto clanku ani nenapadli, ale je to tak! A co sa tyka toho, co cestovanie dalo mne, ja by som este pridala: Kamaratov po celom svete. Pocas cestovania som stretla neskutocne vela ludi. S mnohymi z nich som stravila iba zopar hodin, no uz po niekolkych minutach som vedela, ze sme na rovnakej vlne a ze sa mozeme rozpravat naozaj o comkolvek. Hlavne v juhovychnodnj Azii mi pride, ze ludia su naladeni rovnako. Vacsina turistov su backpackri, ktori nevyhladavaju pohodlie, a velke turisticke atrakcie ako sme na to zvyknuti u nas (ak ide o dovolenku v zahranici casto je v hre all inclusive a dovolenka stravena v rezorte), ale prave naopak idu za dobrodruzstvom, zazitkami a miestami doposial nie prilis znamymi medzi turistami 🙂 A co mi bude doma definitivne chab je fakt ze pri pohari piva sa mozem zakecat s kymkolvek naokolo o comkolvek a viem, ze to bude zaujimava konverzacia s inspirativynm clovekom….

    • hogy píše:

      No veru, cestovanie rozhodne vytvara mnozstvo priatelstiev. Tiez som v kazdej navstivenej krajine stretol vela zaujimavych ludi a na mnohych mam aj kontakt a som si isty, ze ak sa opat stretneme, zase si budeme super rozumiet.
      Myslim, ze je to aj tym, ze ked clovek cestuje je tak nejak dobrodruzne naladeny a vsetko sa dari akosi lahsie a tak sa aj lahsie da s hocikym hocikde pokecat. Verim, ze aj u nas by som si s mnoho ludmi vedel dobre pokecat, ale nejak sa na to ani tak lahko neodhodlam 🙂

  5. Daniel píše:

    uau skvele! suhlas s kazdym bodom – a pekne napisane 🙂