Rozlúčka s Liz a s Kambodžou

Rozlúčka s Liz a s Kambodžou
Hodnotenie článku

Je ráno 3. mája v Phnom Penh v Kambodži. Spolu s Liz sa zobúdzame do posledného dňa nášho spoločného cestovania. Je to veľmi zvláštny pocit. Taký pocit som nemal ani keď som opúšťal rodinu a kamarátov na Slovensku. Strávili sme spolu 5 mesiacov prakticky 24 hodín denne a skvelo sme si rozumeli aj napriek istej jazykovej bariére. Vlastne my sme si už rozumeli aj bez slov. Prestopovali sme 25000 km v šiestich krajinách (Austrália, Indonézia, Malajzia, Brunej, Filipíny, Kambodža) a postretávali sme stovky zaujímavých ľudí a nových kamarátov. Spoločne sme odolávali slnečným paprskom v 45°C horúčavách pri Broken Hill a stavali snehuliaka na Mt. Kosciuszko, slávili Vianoce pri Uluru, Nový rok na pláži v Melbourne a na Veľkú noc sledovali ukrižovanie niekoľkých Filipíncov a prvého belocha. Pracovali sme na farmách, sadili ryžu, šplhali sa na vulkány, potápali na Veľkom Bariérovom útese, bicyklovali pri Angkor Wate, viezli sa nocou na streche autobusu a na korbe nákladiakov, brodili sa v guane, plavili sa podzemnou riekou a moriami, v noci zablúdili v pralese, v prírode zočili orangutana, koalu, kasuára, emu, vombata, klokany, žraloka, korytnačky a jedli termity, kobylky, pavúky, žaby, balot, Vegemite, všakovaké koláče, či rôzne ovocia a zeleninu, o ktorých existencii sme ani netušili … a to nie je ani zďaleka všetko!

Avšak dnes sa budeme lúčiť… už o pár hodín. Liz po viac ako roku na cestách letí domov a ja budem pokračovať osamote. Hmmm, osamote… už si to ani neviem predstaviť. Vybaľujeme všetko z batohov a robíme dve kopy. Jedna kopa sú veci, ktoré sa budeme snažiť napchať do Lizinich batohov a druhá kopa veci, ktoré si nechám. Výsledkom sú dva plné batohy, ktoré odletia s Liz a poloprázdny batoh, ktorý sa môže tešiť na ďalšie dobrodružstvá. Opúšťame hostel a kráčame na medzinárodné letisko v Phnom Penh. Prišli sme s veľkým predstihom a nechali batohy v akejsi letištnej kaviarni, kým sme sa šli najesť mimo areálu. Dopriali sme si aj nanuk takto na rozlúčku. Po návrate sme spravili check-in a natočili pár videí (možno ich uvidíš v TV). Čas rýchlo uteká a už sa fakt musíme rozlúčiť. Posledné objatie a Liz prechádza cez kontrolu batožiny a následne sa eskalátorom vezie preč.

Bye bye, Liz

Bye bye, Liz

Tak už som naozaj sám. Opúšťam letisko so slzami v očiach a tuk-tukom sa nechám odviezť na autobusovú stanicu. Tam si kupujem lístok do mesta Skun, ktoré je smerom na severovýchod od Phnom Penh, čiže smerom na hranicu s Laosom, kam by som sa chcel v najbližších dňoch dostať. Platím plnú cenu, ako keby som chcel ísť do Siem Reap – to sú také kambodžské pravidlá, vždy plná cena bez ohľadu na to, kam cestujete. Oplieskal som za to 7,5$. Je 16 hodín a autobus má odchod až o 18:30. Idem sa dať ostrihať a prejsť po okolí. Kaderník sa s mojim három dobre zapotil a zarobil 1,5$. Našiel som si tichú uličku, kde som si prečítal list na rozlúčku od Liz a so slzami v očiach som si tam hodnú chvíľu posedel. Pomaly treba ísť na autobus a nemám už žiadnu vodu. Kupovať plastové fľaše nezvyknem, tak som hľadal iné možnosti. Pri malom obchodíku pod slnečníkom sedel chalan pri „studničke“ s 20 litrami vody, tak som mu navrhol, že odkúpim 3 litre, ktoré si prelejem do môjho camelbagu. Peniaze však nechcel a tak som to mal zadarmo.

Do autobusu okrem mojej batožiny nakladajú aj motorku, vrecia s krmivom, drevo a kadečo iné. Autobus vyráža načas, ale kým sa vymotá z Phnom Penhu, uplynie hodina. Cesty mimo mesta sú hrozné a tak postupujeme veľmi pomaly. Zrazu zastavujeme pre technické problémy. Po polhodine sa opäť rozbiehame a trmácame sa štrkovými cestami, len výnimočne prerušovanými ostrovčekmi asfaltu. Ďalšia zastávka bola dvojhodinová a ako som až následne zistil len kúsok od mojej cieľovej stanice. V Skune vystupujem o 23. hodine uprostred mesta. Nikde nikoho, len tma. Toto mesto je známe pečenými pavúkmi, na ktorých som si aj s Liz pred pár dňami pochutnal.

Pecene pavuky na veceru

Pecene pavuky na veceru

Vtedy sme tu strávili 3 dni, zhovárali sa so žiakmi počas hodín angličtiny a zadarmo sme spávali v škole. Teraz som tu však sám a spanie v škole zavrhujem, lebo škola je už isto zamknutá. Prechádzam sa preto nočnými uličkami, či ma náhodou niekto nebude chcieť pozvať domov. Nemám dnes šťastie, všetci už spia…

Skola v Skune

Skola v Skune

Rozhodol som sa kráčať smerom na Kampung Cham a snáď niečo cestou stopnem. Toto mesto je zaujímavé bambusovým mostom, ktorý tam každoročne postavia cez rieku Mekong na jeden z ostrovov a vždy v období dažďov si ho voda zoberie so sebou. Spolu s Liz sme tam boli asi pred týždňom.

Most v Kampung Cham

Most v Kampung Cham

Kráčam nocou a posledné známky civilizácie miznú. Som tu len ja, cesta a občas oči svietiace v tme. Zrazu počujem akýsi hrkot blížiaci sa ku mne. Paráda, môj záchranca, hovorím si a zastavujem nákladiak s buldozérom na korbe. V kabíne bolo plno a tak nasadám do buldozéra. Nočnou krajinou fičíme viac ako hodinu, kým sme sa dostali na križovatku ciest, kam mieri nákladiak a mesta Kampung Cham, kam som plánoval ísť. Jeden z posádky vedel trošku anglicky a navrhol mi, aby som prespal u neho doma. Paráda, toto nedokážem odmietnuť. Nasadám nazad do buldozéru a cez kaučukové plantáže a zabudnuté dedinky postupujeme rozbitými cestami. O 4. hodine nočnej sa konečne kolesá zastavujú a ja sa už fakt neviem dočkať postele. Z kabíny sa vymotá 5 mužov vo veku od 25 do 45 rokov a aspoň sa predstavíme navzájom. Z domu vychádza pán domáci, otec chalana, čo ma pozval prespať tu. Podávam si s ním ruku a vedie ma do mojej izby. Je tam drevená posteľ, samozrejme bez matraca. Kambodžania zvyknú spávať na tvrdom. Len tam šupne jednu látku, nad posteľ zavesíme moskytiéru a tadááá môžem spať. Neuveriteľne intenzívny hluk mi však píli uši. Čo to je? Dízlovým agregátorom vyrábajú 24 hodín denne elektrickú energiu pre celú dedinu. No som tak unavený, že napriek tomuto hluku spím ako zarezaný. Nie však veľmi dlho.
O 8. ráno ma budia, že ma už čakajú raňajky a káva. Fajne som sa nadlábol ryže s mäsom a zeleninou a idem si pozrieť okolie. Po krátkej prechádzke zapínam počítač a píšem a píšem. No ešte veľa vody pretečie Mekongom, kým sa mi podarí dokončiť knihu. Obedujeme a otvárajú sa pivá jedno za druhým. V Kambodži je zvykom piť všetci naraz a štrngajú pred každým odpitím. Vraciam sa k písaniu knihy a po 2 hodinách už je čas na večeru. Máme pražené, čerstvo nazbierané kobylky, mňam. Chutia však trošku ináč ako tie, čo som mal v Skune. Tieto sú viac mäsité vo vnútri, asi preto, že sú o poznanie väčšie. Opral som si veci a šiel som spať.

Moja postel

Moja postel

Zlati chalani

Zlati chalani

5. mája sa zobúdzam o 6. ráno a po rýchlych raňajkách ma vezú na miesto, kde chodí autobus smerujúci do Kratie, mesta,kde máš šancu v Mekongu vidieť riečne delfíny. Neexistujú žiadne autobusové zastávky, autobus si musíte jednoducho stopnúť. Oni už našťastie vedia, kedy zhruba autobus prechádza daným úsekom. Na miesto sa dostávame asi po polhodine  jazdy cez kaučukové plantáže. Minibus prišiel plný, ale slovo plný v Kambodži nepoznajú. Ruksak sme priviazali  zvonky o vrecia s chilli a ja som sa posadil na drevo pri riadiacej páke šoféra. Rozlúčil som sa z chalanmi, ktorí sa o mňa ozaj vzorne postarali. Vlastne keď nerátam couchsurfing, tak toto bolo prvé pozvanie domov, ktoré som v Kambodži dostal. Ani stopovanie v Kambodži moc dobre nefunguje. Osobné auto sme stopli len raz, inak nás zadarmo viezli len kamióny.

Minibus, hadajte kolko ludi sa v nom viezlo! Nuz, bolo ich 29!

Minibus, hadajte kolko ludi sa v nom viezlo! Nuz, bolo ich 29!

Minibus si už hrkoce po rozbitých cestách a občas zastaví v malej dedinke, aby sa sem niekto ďalší natlačil, alebo aby nabrali tovar. O 10. hodine sa ocitám v Kratie a chcem zaplatiť za autobus. Šofér ma však prekvapuje, keď mi oznámi, že chalani, u ktorých som spal, mi zaplatili cestu. Po odbytí pár predavačov som jednému spravil tržbu a zakúpil u neho kilo manga. Našiel som si kľudné miesto, kde som povesil svoje mokré veci, napísal pár pohľadníc a zjedol nakúpené ovocie. Následne som sa vybral na prechádzku mestom. Mojím cieľom bolo nájsť poštu a internet. Obe úlohy som splnil, dokonca som si aj trochu pokecal s Liz online a nechal sa ukecať šoférom tuk-tuku na ubytovanie v hoteli. Za izbu som zacvakal 5$ ale za to som dostal fakt výborné služby. Welcome drink, bazén, posilňovňa, tuk-tuk po meste zadarmo, internet, čaj, káva a iné občerstvenie bolo tiež v cene. Takýto luxus som ešte nikdy nedostal. Len ma trošku škrie, že musím za ubytovanie platiť, stále som totiž bez stanu. Chcel som nový zakúpiť v Phnom Penh, ale nenašiel som žiadny outdoorový obchod.

Večer využívam tuk-tuk zdarma, aby ma odviezol do mesta na trhovisko, kde som si za 50 centov zakúpil ryžu so zeleninou. Stretol som sa aj s Holanďanom, s ktorým som sa rozprával už doobeda v meste. Vymenili sme si pár skúseností ako aj SIM karty. Ja som mu dal Kambodžskú a on mne Laoskú, keďže práve včera odtiaľ docestoval. Na druhý deň ráno som si zaplával v hotelovom bazéne a po odubytovaní som sa pobral pohľadať dačo pod zub. V okolitých stánkoch mali len pečené psie hlavy a tak som sa musel prejsť pár kilometrov, kým som našiel aspoň rybaciu polievku s ryžou.

Pecene psie hlavy

Pecene psie hlavy

Pokračujem v kráčaní smerom na sever a len občas sa trošku veziem v nákladných autách, či už na korbe, streche, alebo dokonca na cisterne s vodou. Zrazu pri mne zastavujú dvaja ľudia na motorke, že nech naskočím, že ma kus odvezú. Naskakujem k nim na motorku a v trojici sa vezieme asi 20 km. Občas som mal obavy, že sa aj s batohom prevalím dozadu. Cesta bola samozrejme štrkovo prašná.

dedinka

dedinka

Zastavujeme až pri ich dome. Pozývajú ma dnu, dávajú mi vodu a keksy. Okolo domu je plno ľudí a hrá veľmi hlasná hudba. Snažím sa zistiť o čo ide, ale nikto nevie po anglicky. Vravia, že mám u nich prespať. Nuž, dobre teda, prečo nie. Sledujem dianie okolo seba, nič nechápem. Dom je postavený na koloch, ako je to na dedinách v juhovýchodnej Ázii zvykom. Ako sa patrí, zobúvam sa pred rebríkom vedúcim na terasu pred domom. Tam už sedí asi 10 starších mužov, prisadám k nim. Jeden berie do ruky mikrofón a začínajú sa modliť. Svoje modlenie distribuujú veľmi hlasno megafónom po celej dedine. Sledujem, čo sa to tu robí, nechápem. Občas prerušia modlitbu, niekto dá peniaze do misky chlapíkovi s mikrofónom a ten sa k nemu nakloní akoby mu chcel požehnať. Potom nejaké peniaze dajú okolo horiacich sviečok, akoby ich chceli obetovať. Všetko toto halí jemný dym z tenkých tyčiniek, ktoré budhisti všade tak radi zapaľujú. Zatiaľ, čo sa táto skupinka oddáva modlitbám, ženy varia a mladší muži a deti mastia karty. Konečne modlenie prestalo a volajú ma dnu, aby som sa najedol. Pochutnal som si na kapustovej polievke s kuracím mäsom a samozrejme nechýbala ryža. Prisadá ku mne muž a kladie mi pár otázok v angličtine. Veľmi sa teším, že konečne niekto vie po anglicky. Zisťujem, že som na pohrebe. Vlastne dotyčný umrel už pred pár rokmi, ale oni si to zvyknú každý rok pripomínať a celá rodina sa spoločne modlí. Nikto neroní slzy ani keby ten človek umrel hoc len včera. Pohreby v Kambodži bežne trvajú aj týždeň a celá rodina sa spoločne modlí väčšinu toho času. Farbou smútku je tu biela. Už je skoro 10 hodín večer a tak idem spať. V jedinej miestnosti domu natiahli niekoľko moskytiér a pod nimi na zemi spí asi 20 ľudí.

Dom, kde sa smutilo

Dom, kde sa smutilo

Ráno 7. mája, (vlastne uprostred noci) o 4. hodine ma budia, že sa idú zase modliť. No sakra, tak to aby som sa pratal. Balím si caky-paky, rýchlo sa lúčim a kráčam dedinou smerom na sever. Ich modlenie z megafónu počujem ešte ďaleko od domu. Zastavujem plne naložený kamión s dvomi mladými mužmi v kabíne. Tí ma s jednou prestávkou na raňajky vezú až takmer k mestu Stung Treng neďaleko hranice s Laosom.

Plne nalozeny kamion

Plne nalozeny kamion

Tam na rázcestí kupujem veľmi veľký ananás a pýtam sa jedného staršieho motorkára na cestu. Vraví, že aj on ide do Stung Treng a tak nasadám na motorku a asi 15 km ma vezie. Vysadí ma na benzínke, kde už čaká autobus do Laoského mesta Pak se. Od židovskej rodinky, ktorá spolu cestuje po JV Ázií a Indii už 9 mesiacov, zisťujem cenu 16$. Len sa usmejem a poberám sa na hlavnú cestu stopovať. Zastavil som si nákladiak s plnou kabínou a dievčinou na streche. Prisadám k nej a zdravím ju. Tá sa tak srandovne moc hanbí, že to som snáď ešte nevidel. Vidím, že z komunikácie nič nebude a len si užívam ten vietor vo vlasoch. Zrazu zastavujeme a lúčia sa so mnou, vraj mám ísť do akéhosi rezortu vľavo sa najesť. Vravím, že nie som hladný, ale nedarí sa mi vysvetliť im, že chcem s nimi pokračovať. Nuž a tak si zase deriem topánky. Po pár km našľapaných v pekelnej horúčave zastavujem podivné “vozítko”. Ide síce pomaly, ale vždy lepšie, ako šľapať. Nemôžem si vyberať, lebo cesty sú tu úplne prázdne. Veziem sa asi hodinu a pol a zastavujú pri domčeku uprostred ničoho.

vozitko

vozitko

Tak zase kráčam. Občas si dám malú prestávku, lebo toto slnko je zabijak. Konečne dáka živá duša a dokonca hneď dve. Zastavuje pri mne motocykel s mladým párom z Laosu. Odvážajú ma na hranicu. Tam som sa trošku zdržal s vyplňovaním papierov pre získanie víz a zaplatil za ne 30$. Následne som sa snažil ubrániť poplatku 2x 2$ colníkom do vrecka, ale neúspešne. Vraveli, že chcú peniaze na kávu, tak som z batohu vytiahol 2 vrecká kávy. To ich síce trošku šokovalo, ale tie 2x 2$ stále chceli. Bol som jediný civil na hraniciach a nemal som ani silu a asi ani šancu bojovať s týmto typom korupcie. Čo som ale zažil v Laose, to si už musíš prečítať v ďalšom článku.

(Visited 290 times, 1 visits today)

You may also like...

2 komentáre

  1. Tono píše:

    Kua peto, a ty odkedy chodis busom? a este k tomu za hotove?

    Kazdopadne pozdravujem a nech sa ti aj dalej dari