Ako žijú budhistickí mnísi?
S budhistickými mníchmi som sa stretával hlavne v Mjanmarsku, Thajsku, Laose, Kambodži a Tibete. Hoci majú v spoločnosi výnimočné postavenie, sú nimi úplne obyčajní muži vo veku od 6 do 70 rokov (možno existujú výnimky), ktorí sa rozhodli stráviť časť svojho života v kláštore. Niekedy ich k tomu viedli životné udalosti, ako napríklad smrť súrodenca, či rodičov, niekedy sa rozhodli byť mníchmi, aby sa mohli nerušene dlhodobejšie venovať meditácií a štúdiu Budhizmu.
Niektorí sú mníchmi len na pár týždňov, niektorí aj skoro celý život. Obyčajne vstup a výstup z mníšskeho stavu záleží od ich vlastného rozhodnutia (niekedy je to naplnenie priania ich rodiny).
Spoločnosť mníchom pomáha rôznymi spôsobmi – dávajú im jedlo, často ich zadarmo odvezú, prípadne im dávajú finančné a nefinančné dary. V mnohých kláštoroch majú aj akési dočasné dobrovolné slúžky, ktoré im perú, upratujú, či varia. Mladí mnísi navštevujú školu, ktorá je obyčajne priamo v kláštore a vyučujúci sú starší mnísi. Učia sa prakticky všetko, čo sa im v živote môže hodiť – od náboženstva, cez čítanie, písanie, matematiku, až po cudzie jazyky, či umenie.
Ako vyzerá bežný deň budhistického mnícha?
Mnísi spávajú v kláštoroch, obyčajne v izbách pre 3 – 6 ľudí. Zobúdzajú sa pred východom slnka (obyčajne okolo 4. ráno). Komu by sa aj nechcelo, zobudí sa na rachot, ktorý začnú robiť ostatní (osobné skúsenosti). Onedlho všade zavládne ticho, pretože sa modlia – niektorí spoločne, niektorí súkromne. Priamo vo svojom príbytku majú sošku Budhu, ktorej sa klaňajú (v Mjanmarsku okolo nej obyčajne blikajú LEDky pre lepší efekt).
Nasledujú bežné činnosti, ako zametanie okolia, čítanie kníh, či meditácia. Pred 6. hodinou sa 2-10 členné skupinky mladších mníchov vyberú do mesta s nádobami na jedlo. Miestni im do nich kľačiac pred svojim domom dávajú ryžu, zeleninu, ovocie, alebo pečivo. Vždy je to spojené s rituálom, ktorý je v závislosti na oblasti mierne odlišný. Následne všetci mnísi spoločne odrieknu modlitbu za dotyčného darcu a idú ďalej. Takúto rannú prechádzku absolvujú hlavne mladší mnísi. Ale ani mladí, ani starí nie sú elkom odkázaní na získavanie jedla na ulici. Jedlo im totiž zadarmo nosia priamo do kláštora rôzne okolité vývarovne, firmy, či súkromné osoby. Mnohí mnísi sú pozývaní na obed do domov miestnych ľudí. Obyčajne mních jedáva dennodenne v dome tej istej rodiny (prípadne strieda niekoľko rodín).
Celý deň budhistickí mnísi vedú pokojný, ale vcelku obyčajný život. Vzdelávajú sa, alebo sa hrajú karty, šachy, počítačové hry (dokonca Dotu a Counter Strike), či sa zabávajú so svojimi smartfónmi (áno, moderná technológia už dorazila aj do kláštorov), prechádzajú po meste alebo chodia na návštevy iných kláštorov, neraz aj do okolitých krajín. Niekoľkokrát denne sa individuálne venujú meditácii. Mních Uvi z mesta Meiktila v centre Mjanmarska, u ktorého som strávil 9 nocí je couchsurfer a takmer každý deň má zahraničných navštevníkov. Celú izbu má polepenú fotkami svojich predošlých hostí – už je tam aj tá moja. Prekvapilo ma, že je gay a zdá sa, že som sa mu akosi zapáčil… tak som mu musel vysvetlovať, že mám frajerku a že radšej budem spávať mimo jeho izby. 🙂
Ako budhistickí mnísi získavajú peniaze?
Peniaze mnísi získavajú napríklad z príspevkov ktoré ľudia hádžu do presklených nádob pred sochou Budhu v ich kláštore a pagode, využívajú sa hlavne na rekonštrukciu, ale niekedy aj na dobudovanie kláštora. Ďalšie peniaze mnísi dostávajú aj priamo do ruky od ľudí na ulici, prípadne niektorí si zarobia ako učitelia. V káštoroch panuje hierarchia, na ktorej vrchu sú „služobne“ najstarší mnísi. Existuje akási rada staršich, ktorá rozhoduje o využití financií ako aj o ďalších aktivitách v kláštore. Mnísi žijú v celibáte (alebo by aspoň mali), nepijú alkohol, no niektorí fajčia a mnohí (hlavne tí v Mjanmare) žujú betel, čo je červený orech s halucinogénnymi účinkami. Následne im z toho ostávajú výrazne červené ústa a na zemi po vypľutí ostávajú červené flaky.
Oblečenie mníchov má obyčajne v celej krajine veľmi podobnú farbu. V Thajsku, Laose a Kambodži fičí svetlejšia oranžová, v Brame je to tmavo oranžová až bordová.
Mních je mníchom až dokým sa sám rozhodne, že už mu stačilo, alebo kým nie je vylúčený z kláštora (ak spraví niečo zlé). Keď sa raz dostane na lepšiu pozíciu v hierarchii, tak sa mu už väčšinou nechce odísť do “civilu”. Každý človek, keď to potrebuje, môže zadarmo prespať v kláštore (v Mjanmarsku to síce zákony cudzincom zakazujú, no niektorí mnísi to ignorujú).Kým som doobedu hral šachy s mníchom, ktorého prezývali neporaziteľným šachovým šampiónom, prišla staršia žena a doniesla obed, muž s darom niekoľkých sietí proti hmyzu a mladý mních doniesol koláč a cigarety, ktoré mu daroval ktosi pred kláštorom.
Partiu som vyhral, zaslúžim si obed. 🙂 Vždy toho majú toho viac, ako sú schopní pojesť a tak im “rád pomzem”. Niekedy sa v kláštore zastavia aj žobráci, ktorí sú tu tiež nakŕmení. Keď niekto príde na návštevu kláštora, musí a vyzuť a pokloniť pred mníchmi. Dotýkať sa mnícha bez jeho predošlého súhlasu je zakázané – ani podanie ruky bez toho, aby mních prvý natiahol ruku nie je ok. Byť mníchom však znamená žiť na úkor spoločnosti a preto ich niektorí miestni nemajú radi. Všade sa však nájde dostatok ľudí, ktorí ich všemožne podporujú. Tí veria, že mníchov v spoločnosti treba, pretože sa modlia za všetkých…
V prekrásnych horských oblastiach Tibetu som v meste Litang náhodou ocitol pred kláštorom, akurát keď za zvuku mohutných trúb v zástupe začali vychádzať mnísi na neďalekú lúku. Divadlu sa prizerali miestni s modliacimi valčekmi v ruke a ja, ako jediný cudzinec. Stal som sa svedkom akéhosi rituálu, počas ktorého obetovávali jačie mäšo. Nikto nevedel anglicky a tak neviem, o čo presne išlo, ale bol to úžasný zážitok.
V inej časti Tibetu som si stopol mnícha na veľkom novom Mercedese, ktorý ma zabral na návštevu ich kláštora a univerzity Dzogchen Shira. Odporúčam nakuknúť na ich stránku. Zaujal ma však aj ten obrovský rozdiel, v akých dobrých podmienkach si tu žijú mnísi a v akých ľudia v dedine, ktorí na nich robia. Zobral ma aj do miestnosti plnej jedla a vravel mi, nech si naberem plný ruksak, lebo oni toho toľko dostávajú, že veľa musia vyhadzovať. Musím povedať, že to čo som videl je dosť iné od toho, čo som si predstavoval po zhliadnutí filmu 7 rokov v Tibete. Nevravím však, že je to zlé…
Ako by sa vám páčilo byť budhistickým mníchom aspoň na pár mesiacov? Viete si to predstaviť? Ak sa vám článok páčil, lajknite ho a pozdieľajte medzi kamarátmi. 🙂
