3 neuveriteľné príbehy zo stopárskeho denníka

Stopovanie nie je len o cestovaní zadarmo, ale je to v prvom rade úžasná príležitosť stretnúť neobyčajného človeka. Už samotný fakt, že ten šofér zastavil, dáva tušiť, že je výnimočný. Zo štatistík mi vychádza že okolo 95% šoférov, čo mi zastanú sú bývalí stopári a tí majú vždy plno zaujímavých príhod. Zvyšných 5% sú zväčša celebrity, riaditelia, manažéri, alebo jednoducho dobrí ľudia (väčšinou s vysokým sebavedomím), od ktorých sa dá veľa naučiť. Tiež je zaujímavé, že väčšinou mi zastavujú majitelia drahších áut. Tí, čo sa vozia na starých šrotoch sa akosi boja.

Počas cesty mám teda príležitosť vyspovedať zaujímavého človeka, ktorý sa väčšinou chce porozprávať. Počas tejto v priemere cca 100 km dlhej ceste vzniká medzi šoférom a stopárom zaujímavý vzťah. Možno je to tým, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa vidíme prvý a posledný raz. Nikto nemá problém porozprávať o všetkom, čo zažil. Neraz také veci, čo by nepovedal ani svojmu kamarátovi. Napríklad sa neraz dozviem o nevere a podobne. Ale väčšinou sa dozviem oveľa zaujímavejšie príbehy. A niektoré z nich by som Vám chcel v krátkosti vyrozprávať. Znejú neraz až neuveriteľne, ale verím, že sú pravdivé. Prajem príjemné čítanie.

Prvý príbeh má aj zaujímavú predohru. Spolu s kamoškou a kamošom už 22 hodín čakáme na stopa na benzínke neďaleko Salzburgu. Sme už zúfalí a tak oslovujeme skoro každého šoféra, čo si príde natankovať. Takto sme oslovili aj Inzbručana, ktorý prišiel na autíčku Opel Corsa a má ho očividne plné. Pobavila ho naša prosba a tak povedal, že keď sa nám tam podarí napchať s našimi veľkými batohmi, tak nás odvezie do Insbrucku. Po 20 minútovom tetrise zadržujeme dych a zatvárame dvere. Podarilo sa, nevidíme síce na seba, ale sme dnu. Po krátkom oťukávaní som zo šoféra vytiahol jeho osobný príbeh. Keď skončil strednú školu, šiel na brigádu, kde sa mu podarilo zarobiť si na letenku do Južnej Ameriky. Nemal však peniaze navyše, ale predpokladal, že si tam rýchlo nájde prácu na dákej farme a zarobí si. Nestalo sa tak a peniaze sa mu míňali. Posedával na námestí v akomsi meste v Argentíne a rozmýšľal, čo s ním bude. Mal so sebou magnetofón a tak si ho pustil a skúšal tancovať do rytmu pesničiek ktoré šli z repráku. Moc mu to nešlo. Boli to akési Juhoamerické pesničky. Pristúpila k nemu jedna pani a začala ho učiť ako sa má tancovať salsa. Takto ho na tom mieste niekoľko dní miestni učili tancovať a časom mu začali za jeho tanec hádzať aj peniaze. Presunul sa do ďalšieho mesta a opäť sa mu darilo si takto privyrábať. Nakoniec sa z neho teda nestal farmár, ako si pôvodne myslel, ale paradoxne tanečník. V priebehu 6 rokov cestoval po Južnej Amerike a zarábal si tancom na námestiach. Keď sa následne vrátil do Rakúska, vyhral tanečnú súťaž, stal sa tanečným majstrom a založil si tanečnú školu… Keby som to videl v telke, tak ma to vôbec nenadchne, ale tým, že som si ten príbeh vypočul priamo od človeka, čo to zažil, je to pre mňa dosť inšpiratívne.

Druhý príbeh je o človeku, ktorý emigroval v roku 1988 do Nemecka k akémusi rodinnému príslušníkovi, tam vyštudoval srednú školu a následne šiel študovať do Ameriky na Vysokú školu leteckú. Stal sa vojenským pilotom. Ešte počas štúdií sa tam stretol so synom prezidenta Rwandy, ktorý mu porozprával o rwandských pieskoch, ktoré majú vysoký obsah tantália. Tento prvok je veľmi dôležitý v elektrotechnike a vraj ho nikde na svete nie je možné tak jednoducho získavať, ako práve v Rwande. Rozhodli sa, že spolu rozbehnú biznis a budú tento najprv nespracovaný piesok predávať firmám, ktoré to vedia spracovať. Nastal problém s dopravou mimo Rwandu. Nakoľko obaja boli piloti, tak si zo začiatku zapožičali lietadlo, ktoré sami pilotovali. Takto začali zarábať a neskôr si na Ukrajine voľakde pri Užgorode rozbehli vlastné továrne, kde získavali tantálium z pieskov. Ten potom predávali napríklad Nokii a zvýšili sa im zisky. Okrem toho tieto piesky boli obohatené o wolfrám, ktorý neskôr začali predávať Izrealskej armáde. A ak sa pýtate, prečo rovno v Rwande nazaložili tie továrne, tak dôvodom bola bezpečnosť ako aj fakt, že afričania sú vraj veľmi nespoľahliví pracovníci. Tento príbeh je možno ešte neuveriteľnejší ako ten prvý.

Do tretice rozpoviem príbeh, ktorý mi rozpovedal čech, ktorý ma zviezol na svojom Porsche. Nastúpil na vysokú školu, no moc ho to nebavilo a viac ako škole sa venoval práci. Keď hľadal podnájom, zistil, že weby realitných spoločnosti nespĺňajú jeho očakávania a tak nakódil vlastný. Mal tam viac funkcionalít, ľudia mali možnosť pridávať inzeráty a nechcel od nikoho žiadne poplatky. A tak sa návštevnosť jeho webu utešené dvíhala. Po roku sa jeho web takmer vyrovnal jednotke na trhu v Česku. Ďalší rok mu web len na reklame zarobil milión českých korún a tak sa chalan vykašľal na školu a začal rozbiehať ďalšie projekty. Jeho realitný web už robil vrásky na tvárach majiteľov seznam.cz a tak sa dohodli na jeho odkúpení. Zarobil na tom vraj 70 miliónov korún, ktoré investoval do ďalších projektov, zaplatil si armádu programátorov. Aj ďalšie projekty boli úspešné a tak netrvalo dlho a mal na konte 500 miliónov, čo bol zhruba stav platný v septembri minulého roku. Vraví, že toto sa mu podarilo dosiahnuť preto, lebo nikdy so svojim dielom nebol dosť spokojný, snažil sa aby jeho weby boli tak dobré ako sa len dá a kým zo začiatku hľadal dieru na trhu, teraz hľadá oblasti, ktoré ho bavia a vie, že jeho projekt bude lepší. Jeho súčasnou zábavkou je kupovanie starých domov v dobrých lokalitách (napríklad centrum mesta). Tieto domy potom nechá prerobiť a prerobené ich predáva. V každom si aj chvíľku pobýva, baví ho to.

 

Samozrejme každý jeden šofér má čosi zaujímavé a tak ak bude záujem, nabudúce opäť niečo vytiahnem. Mimochodom, ktorý z týchto príbehov sa vám zdá byť najneuveriteľnejší?