Prestopovanie z Číny do Kirgizstanu – vraj nemožné

Po splnení jedného zo snov – stopovaní po slávnej Karakoram highway (hoc len malej časti) som sa rozhodol ukončiť svoj pobyt v západnej Číne. Strávil som tu 3 týždne, počas ktorých som prestopoval cca 6000 km na ceste z Kunmingu cez Tibet a púšť Taklamakan hodvábnou cestou do Kashgaru a spomínanou Karakoram highway blízko čínsko-pakistanskej hranice. Napriek tomu, že som mal zakúpenú letenku z Urumqi do Oshu, rozhodol som sa o prestopovanie do Kirgizska.

Stopovanie v tejto časti sveta bolo neľahké, hoc šoféri boli priateľskí. Problémom bola hlavne jazyková bariéra. Za 3 týždne som tu stretol 3 ľudí, s ktorými sa dalo pokecať anglicky. Ani so znalosťou čínskeho písma na tom miestni neboli moc dobre. Môj stopársky list v čínštine (papier, na ktorom bolo vysvetlené, kto som, čo chcem a ako mi môžu pomôcť) mnohí Tibetania a Ujguri nedokázali rozlúštiť. Toto všetko ma stálo tak veľa síl, že som sa rozhodol opustiť krajinu o 10 dní skôr, ako som pôvodne plánoval a nechal prepadnúť aj letenku z mesta Urumqi do Oshu (Kirgizsko).

To, že prekročiť činsko-kirgizskú hranicu stopom je veľmi komplikované, som sa dočítal na mnohých stopárskych fórach a našiel som príbeh len jedného chalana, ktorému sa to podarilo. No, ale keď sa to aspoň dakomu podarilo, tak to znamená, že to nie je nemožné, idem teda na to! Na internete som sa dočítal, že medzi posledným čínskym check-pointom v meste Ulugqat a samotným Kirgizskom je 150 km cesty, kde nič nie je okrem pekných výhľadov. Keďže chcú mať istotu, že sa im tam nezatúla cudzinec, možno tade prejsť len autobusom alebo taxíkom. Toto sú samozrejme možnosti, ktoré nechcem využiť. Som zvedavý, ako dopadne môj pokus o prekročenie hranice stopom… už sa neviem dočkať.

Z Karakoram highway som večer dostopoval do Kashgaru, za posledné peniaze kúpil melón – bude mojou večerou a raňajkami. Potácajúc sa nočnými ulicami mesta som hľadal miesto na postavenie stanu a nakoniec som sa usadil blízko hlavnej cesty schovaný za billboardmi. Pozerá na mňa nemý mesiac v splne a moderné budovy meniace farbu od zelenej, cez ružovú, fialovú a modrú. No sú dosť ďaleko a tak mám súkromie, medzi nimi a mnou je stavenisko, tam asi ráno nabehnú roboši, takže by som si mal privstať… no aspoň sa mi podarí skôr vyraziť a hľadať cestu k hranici. Postavil som stan, napratal sa dyňou a dlho dumal, ako to zajtra dopadne. Neviem sa s nikým dohovoriť a nepoznám cestu k hranici, len viem, že sa mám pýtať na Ulugqat – nuž aspoň dačo. Fu, no uvidíme, dobrú noc!

Zobúdzam sa zavčas ráno a konzumujúc dyňu sledujem robotníkov, ktorí tu nabehli ešte pred východom slnka. V celej Číne platí pekingský čas a tak tu na úplnom západe krajiny slnko neskoro vychádza ale aj zapadá. Stavia sa tu rýchlo a to asi aj preto, že sa na stavbe podieľa veľmi veľa ľudí. Zbalil som stan, vymotal sa spoza billboardov na hlavnú cestu a zamieril na západ. Nádejal som sa, že tam musím naraziť na diaľnicu smerujúcu na hranicu s Kirgizskom. Pýtal som sa taxikára na cestu k Ulugqat no ten len kývol plecami na znak, že mi nerozumie. Pýtam sa predavača pri ceste a ten pochopil kam chcem ísť a na moju žiadosť mi napísal názov mesta, kam mierim, na papier v čínštine. Pokračujem na západ a narážam na križovatku. Oslovil som muža postávajúceho na rohu polorozpadnutej hlinenej budovy a ten mi ukazuje, že mám ísť na sever. Moc sa mi to nezdalo, tak som mu ešte ukázal na papieriku názov mesta a len mi potvrdil, že to je möj smer.

Kráčam diaľnicou E314 a kopem si kamienky na okraji vozovky. Je tu ľudoprázdno a občas malé cestičky na západ a tak si nie som istý, či idem dobre. Sakra škoda, že sa mi za celý pobyt v Číne nepodarilo nájsť akúkoľvek použiteľnú mapu. Dobieham človeka kráčajúceho rovnakým smerom a ten na mňa spustil niečo najprv po arabsky a potom po čínsky, tak som len povedal Ulugqat a on ukázal rukou dopredu, čo ma potešilo a tak som zase o čosi spokojnejší. Neviem však, ako ďaleko mám ešte šľapať, no vďaka kilometrovníkom na okraji cesty som zistil, že už idem dobrých 10 km. Prekvapuje ma, že cesta sa postupne krúti na východ, je to vlastne taká okružná cesta okolo Kashgaru. Nieto tu ľudí a tak si len pospevujem, nech si zachovám dobrú náladu. Neviem, prečo sa mi na jazyk tlačí pesnička: Mám v kapse jeden frank, jsem nejbohatší z bank, nad Seinou… v skutočnosti nemám ani ten frank. Všetko, čo som mal, som dal za včerajšiu dyňu a to som ešte musel ukecať cenu…

Zastavuje pri mne motorka ťahajúca vozík a tam trojica Ujgurov. Odviezli ma asi 2 kilometre a samozrejme si ma na pamiatku vyfotili. Rozlúčili sme sa a šľapem ďalších 20 minút. Akási búda pri vysielači, vybavená vrátnicou s tučným ospalým vrátnikom sa stáva mojím ďalším zdrojom informácií, či idem dobre. Vrátnik sa asi čuduje, kde som sa tu vzal, ale posiela ma len pokračovať ďalej diaľnicou.

Zrazu som si uvedomil, že už veľmi dlho popri mne neprešlo žiadne auto napriek tomu, že predtým ich bolo dosť veľa. Netrvalo dlho a začul som trmácať sa mnoho veľkých áut. Otočím sa a vidím vojenskú kolónu. Rýchlo vyberám foťák a robím si fotky, čím som si vyslúžil trúbenie a škaredé pohľady. Na podobné veľké presuny vojenských vozidiel som si už zvykol aj v iných oblastiach Číny, žiaľ, mnohé fotky mi v minulosti polícia pri náhodnej kontrole pomazala. V tomto prípade šlo však o rekordne veľkú kolónu, narátal som 78 vozidiel. Kde to sakra všetko zaparkujú?

Na druhej strane diaľnice si moju pozornosť vyslúžil zaujímavý cintorín.

Cesta už mieri jednoznačne na východ a to mi stále nejde do hlavy. Privádza ma nazad do mesta, a tak sa pýtam na cestu akéhosi muža pri rampe, no ten vyzerá dosť vytreto a nijaký rozumný výstup z neho nevyšiel. Pristavil sa motorkár a ten ma posiela prejsť cez rampu na bočnú cestičku a cik-cak spôsobom mieriť na sever. Samozrejme všetko len tak posunkami vysvetľuje, ale chápeme sa a som rád. Ako tak kráčam, nachádzam vojenskú základňu a tu parkuje konvoj, ktorý som nedávno videl. Vojaci ma sledujú, a tak som si odpustil fotenie zblízka.

Kráčam okolo celej základne a miznem za stromami a tu mizne aj cesta, ktorou som šiel. Zrazu nachádzam stavenisko a serúceho človeka a mnoho ľudských hován všade naokolo. Človek ma posiela pokračovať rovno a tam už v diaľke vidím cestu s väčšou premávkou. Trošku som sa cestou zamotal pri akomsi logistickom centre, ale tu som už našiel mnoho kirgizských kamiónov a odpadky s ruskými nápismi, čomu som sa potešil. Vďaka tomu, že som vstával super zavčasu, teraz po pár hodinách šliapania je stále len 9:30 hodín (v Kirgizsku dokonca 7:30). V nohách už mám asi 16 km a v hlave pesničku: : “Cestu znám a neměním směr, dojdu k řece plný ryb až tam na sever…”

Prichádzam konečne na diaľnicu smerujúcu na Urumqi a Ulugqat a chytám tu stopa. No chlapík najprv ukazuje, že chce prachy, tak na neho mávam prázdnou peňaženkou a ĺučim sa, že teda nič z toho. Odchádza, ale po chvíli opäť zastavuje, rozmyslel si to a tak nasadám a vezie ma zadarmo aspoň na miesto, kde sa diaľnica rozdeľuje. Tu chytám dážď. Celkom slušné šťastie mám… zmoknúť na púšti sa každému nepodarí.

Zastavuje pri mne auto a to som ani nestopoval, už som sa tešil, ale zbytočne, majú plno. Po pár metroch zrazu vidím na zemi jeden juan. Paráda, zarobil som. No keď som ho zdvihol, tak pod ním bolo ešte 300 ďalších… Wow, zrazu som bohatý… je to cca 35€, to už mám možno aj na zdielané taxi cez hranicu, keby som potreboval. Boli to však špinavé prachy a tak som sa v akejsi hrdzavej nádobe s dažďovou vodou dopustil prania špinavých peňazí.

Kráčam ďalej a stopujem a zastavuje mi miešačka a následne ešte osobák a po hodine a pol som v Ulugqate priamo pri checkpointe. Fú konečne! Tak čo teraz? Idem sa v prvom rade najesť, keď už mám tie prachy… Pochutnal som si na rezancoch s mäsom za 20 juanov a nechal si naplniť fľašu chutným teplým čajom zadarmo.

Prichádzam k policajnej kontrole, predkladám pas a oni mi lámanou angličtinou oznamujú, že musím ísť taxíkom, lebo autobus chodí len ráno. A že keď si nájdem ešte niekoho, tak nás taxi zobere po 500 juanov. Vravím, že nemám peniaze a pýtam sa ich, že čo sa s tým dá urobiť. Vravia, že môžem kontaktovať Slovenskú ambasádu. Vysvetľujem im, že to nie je také ľahké a že nech skúsia inú možnosť. Nič im nenapadá, a tak im ukazujem svoj stopársky list a vysvetľujem im, že ja cestujem bez peňazí. „No tu to nepôjde“, hovorí mi policajt presvedčivo. Okrem toho teraz je hranica zavretá až do 15. hodiny. Potom príde aj ich kapitán, tak môžem sa skúsiť jeho popýtať, či ma môžu posadiť do kamiónu. Mám počkať v ich búdke do 15. hodiny, nuž čakám a dumám,…

Policajt so mnou ešte pol hodinu kadejako posunkami kecá a konečne odchádza. Miesto neho prichádza akýsi mladý policajt, ktorý vôbec nevie po anglicky. Ukazujem mu svoj stopársky list a zdá sa, že to pochopil. Ukazuje mi, že nech naskočím do ich elektrického autíčka (vyzerá ako vozítko pre golfistov) a vezie ma za bránu smerom na Kirgizsko, kde je odstavený kamión. Vysvetľuje kamionistovi, nech ma zoberie do Kirgistanu, no ten nesúhlasí. Po chvíli prichádzajú traja policajti a tuším ho zdrbali za to, že mi chcel takto pomôcť. 🙁

Vrátili sme sa do kanclu a počkali na 15. hodinu. Pri okienku zastavuje kamión a tak mávam na mladého policajta s mojím listom a ten dohaduje s kamionistom, nech ma odvezie. Kamionista nenamieta a tak naskakujem a ďakujem policajtovi. Previezli sme sa pár stoviek metrov a zastavujeme v rade kamiónov pri hraničnom priechode. Tu musím prejsť cez hraničnú kontrolu. Čakám sám na hranici asi 30 minút, kým otvorili okienko a pýtajú sa ma lámanou angličtinou, ktorým autom som prišiel. Vravím, že kamiónom. To sa im nepáči. Vraj nemôžem ísť kamiónom cez to 150-kilometrové pásmo pred Kirgizskom. Sakra, tak som zase tam, kde som bol. Čakáme zase na dákeho kapitána, nech príde a povie, čo so mnou urobia. Prišli akísi čínski obchodníci, z ktorých jeden vedel trošku po rusky, a tak som sa s nimi dohodol, že ma v ich tranzite odvezú do Kirgizska. Hurá!!! Policajti mi to odobrili, skontrolovali moju batožinu a aj fotky vo foťáku (samozrejme to som očakával, a tak som tie potenciálne problémové dopredu odzálohoval do počítača a odstránil z foťáku).

Až teraz som si spomenul, že som sa zabudol zaregistrovať po príchode do krajiny, čo bolo treba urobiť tuším do troch pracovných dní. Našťastie im to nenapadlo, možno aj preto, že cez tento hraničný priechod moc veľa turistov nechodí. Spolu s obchodníkmi nasadám do ich pohodlného 7-miestneho auta. Trochu vtipkujú, ale nič nerozumiem. Ideme prázdnou cestou pomedzi obrovské hory so zasneženými vrcholkami. Občas zaspávam a prebúdzam sa pri ďalšom chceck-pointe, akých je tu niekoľko. Evidentne si kontrolujú, či sme sa cestou niekde nestratili. Už o nás vedia všade. Zase zaspávam a moji „kamoši“ ma budia, že si tu mám vystúpiť. Je tu rázcestie. Nejde mi to do hlavy. O čo tu sakra ide? Však tu ma predsa nemôžu len tak nechať. Čo som chrápal, či co? Nepáči sa mi to, snažím sa získať dáke vysvetlenie. Vravia, že tu mám počkať, že oni sa vrátia. Asi aby ma upokojili, nakoniec spolu so mnou vystupuje aj jeden z nich a ostávame tam čakať spolu. Auto mieri na malú hrboľatú cestu a my dvaja sa kocháme pohľadom na zasnežené končiare a občas sa na seba usmievame. Iná komunikácia nie je možná.

Čakáme tu asi polhodinu a zastavuje pri nás menšie nákladné auto. Z neho vystupuje usmievavý, výrazne chudý muž so znalosťou ruštiny. Na aute je zaujímavý mix nemeckých a poľských nápisov a kirgiszká ŠPZka. Onedlho sa vracia naše auto a prekladáme odtiaľ akési škatule do nákladiaku. Neviem o čo ide, no zvedavosť mi nedá sa neopýtať. Vravia mi, že to je niečo na večer. Zastavuje sa pri nás hraničná polícia a vysvetľujú jej, že si len urobili na chvíľu pauzu. Odchádza polícia a my sa už tiež poberáme. Po 10 minútach ďalší checkpoint, tu však všetci vystupujeme z auta vrátane batožiny. Všetko ok, nasadáme a vezieme sa asi len kilometer a zastavuje nás závora. Tu si opäť vysadáme a všetci piati (4 z nášho auta a vodič nákladiaku) nasadáme do nákladiaku, kde je miesto len pre troch. Teraz už ale fakt ničomu nerozumiem. Naše 7-miestne auto šoféruje policajt a prejdeme asi 500 metrov takto a zase stojíme. Dosť dlho čakáme, kým k nám prídu ďalší policajti, teraz už kirgizskí a opäť nás kontrolujú.

Po kontrole nasadáme všetci do nášho tranzitu a za volantom sedí pohraničiar a pýta si úplatok. Neviem, či úspešne. Pohýňame sa a zastavujeme pri veľkej zatvorenej bráne. Oznamujú nám, že hranica je už zavretá, otvoria ráno a že tu budeme musieť v akomsi hoteli počkať do zajtra. Číňania neprotestujú, no ja to rezolútne odmietam a vravím, že v tom prípade spím v stane. To zase odmietajú pohraničiari, vraj to nemôžem. „Nemám peniaze, čo mám robiť?“, pýtam sa ich po rusky.

Je ticho a všetci sa na seba pozeráme. Číňanom zabavili nákladiak a tak musia čakať do rána, kým im ho kompletne skontrolujú a snáď po dákom úplatku nechajú prejsť. Pýtajú odo mňa úplatok za otvorenie hranice. Ja odmietam, „ja gavaril, že u mňa dengi net!“. Čínski obchodníci im napokon dačo dali, nech tiež nemusia spať v hoteli a tak nám otvorili bránu.

Prešli sme popri maringotkovej búdke, pred ktorou nám ešte raz pozreli pasy a dokráčali sme ešte asi 500 metrov k hraničnému priechodu. Konečne! Po 5 minútovom vypočúvaní dostávam konečne razítko a teším sa na nové dobrodružstvá v novej krajine. Za čínske prachy som si v akejsi maringotke pri ceste kúpil keksy, keďže som už poriadne vyhladol a chytil prvého kirgizského stopa – kamionistu do mesta Oš.

Šoférovi vôbec nešiel do hlavy koncept stopovania a vravel, že mu za cestu všetci platia. Tak mu vravím, že nech ma teda vysadí, že si stopnem dakoho iného. No nechcel ma vysadiť, že vraj ma tu vlky zožerú. Odpovedal som mu, že by som išiel navštíviť ľudí v jurtách a snáď by mi tam dovolili prespať, alebo si vedľa nich postaviť stan. Jemu nič nešlo do hlavy… že prečo by to niekto robil. Vravel, že ešte aj tí ľudia by ma zabili alebo aspoň okradli. Tiež nechápal, prečo cestujem, kde som na to nabral peniaze a prečo nemám ženu a deti. Mali sme pred sebou dlhú cestu, a tak som mal dosť času všetko vysvetliť, no márne. Prosto mu to mozog nebral. Cestou som veľa fotil. Po zotmení ma pohostil plesnivým chlebom, keďže ako moslim v tomto období má počas dňa pôst. Aby sa neurazil, trochu som si dal taký menej plesnivý kúsok. On vravel, že to je v pohode, že pleseň nevadí.

Rozlúčili sme sa pred polnocou pred mestom Oš a keďže vôbec nepochopil môj spôsob cestovania, dal som mu 50 juanov, čo je asi 6€. Ako som neskôr zistil, za danú vzdialenosť sa bežne platí asi polovica, tak dúfam, že je rád. Na okraji mesta Oš som si postavil stan na lúke pri rozostavanom dome a tvrdo zaspal.