Dostal som lekciu! (trochu filozofovania)

Dostal som lekciu! (trochu filozofovania)
Hodnotenie článku

Opäť raz som dostal lekciu a ako to už býva, nebola zadarmo, dostal som ju v Indonézii na známom ostrove Bali. No som za ňu vďačný, potreboval som to!
Človeku nestačí povedať, čo má robiť, človek sa potrebuje popáliť, aby vedel, že sa nemá hrať s ohňom – no niekto sa potrebuje popáliť aj viackrát. Tento článok je viac filozofický, ako by čitateľ mojich stránok očakával. Zdanlivo to s cestovaním moc nesúvisí, ale len zdanlivo… však uvidíte. Nenechajte sa odradiť a prečítajte si celý článok a pokiaľ pridáte aj svoj komentár k problematike, budem veľmi rád.

Väčšina ľudí si myslí, že človek ktorý dlhodobo žije na ceste je mimo reality. Časť života, ktorú takto prežíva je len taká rozprávka a potom sa bude mať problém vrátiť do “normálneho života”. Áno, je pravda, že vrátiť sa do “normálneho života”, aký prežíva bežný človek (robota, telka, posteľ) je skoro nemožné. Pretože človek na ceste vidí oveľa viac, ako je možné vidieť v televíznych novinách, alebo dokumentoch. Pretože prežiť to na vlastnej koži, človeka nie len poučí, ale ho to aj naveky zmení. To, čo chcem rozpísať podrobnejšie nie sú len moje výplody a skúsenosti, ale sú to vedomosti, ktoré so mnou zdieľali mnohí ľudia, kotrých som na svojich cestách stretol (pretože mi bolo súdené ich stretnúť – čítaj ďalej).

No poďme filozofovať! Čo asi tak môže byť zmyslom života? Nad touto otázkou si lámalo hlavy nespočet filozofov a neviem, či sa im podarilo ju zodpovedať tak, aby sa s tým stotožnil každý človek. Mne sa zdá, že ak jednoducho zodpoviem, že zmysel života je byť šťastný a rozdávať šťastie na vôkol, nebudem ďaleko od pravdy, čo myslíte? Áno, znie to sakra jednoducho na to, aby to mohlo byť pravdou, ale vyskúšajte si to a uvidíte, že Vás život bude mať zmysel! 😉

Pamätám sa, ako som stretol v nočných uličkách Mistie v Gruzínskych horách, počas cestovania s Rendulou, úplne obyčajného človeka. Spýtal sa, kde budeme nocovať. Vravím, že ešte neviem, ale asi si postavíme stan niekde. On vraví, že môžeme späť u neho. Pýtam sa, že koľko peňazí za to chce a dostávam odpoveď, že nič. Nuž dobre teda, prečo nie? Idúc cez tmavé uličky si musím dávať pozor kam stúpam. Je mi jasné, že jeho dom nebude žiadna luxusná vila. Prichádzame na miesto, na chodníku postáva jeho nová krava, na ktorú nás hneď hrdo upozorňuje. Za dreveným plotom sa týči jeho domček držiaci pokope len silou vôle. Na toaletu si treba odbehnúť do záhrady, kde vlastne skoro nič nerastie, zrejme sa o to postarala kravička. Ešte aj tá kadibúdka je akási rozpadlá a prístup k nej komplikovaný. V dome býva so svojou manželkou a tromi deťmi. Všetci vyzerajú spokojní a vrelo nás vítajú. Vráťme sa ale k tej kravičke. Toto božie stvorenie, ktoré nedávno po dlhom šetrení kúpil ho zásobuje skvelým mliekom. Samozrejme, že nám dovolí kravku aj podojiť a podelí sa s nami o mlieko, ako aj o domáce dobroty. Taký je šťastný, hrdý… človeka to núti zamyslieť sa. Som ja, človek slovenský, s mnohonásobne väčším majetkom ozaj šťastnejší. Je môj život lepší? Kedy som sa o niečo len tak podelil s cudzím človekom. Kedy som spravil niečo nezištne? Stalo by sa mi niečo, keby som časť svojich peňazí, alebo svojho času investoval do šťastia? Pivo ani cigareta Vás určite nespraví šťastnejším, ako keď spravíte šťastnejším niekoho iného! OK, za toto potlesk nečakám, nič nové som Vám zatiaľ nepovedal, toto nikoho neprekvapuje, ale na začiatok zamýšľania sa, sa mi to zdalo byť vhodné. No poďme na ďalší level…

V Tibete na návšteve v stane

V Tibete na návšteve v stane

Poďme sa zamyslieť, čo nás robí nešťastnými! Sme nešťastní, lebo nemáme radi svoju prácu, alebo sa bojíme, že ju stratíme? Pravdepodobne oboje. 😉 Trápi nás, že nevyzeráme ako Brad Pitt, či jeho manželka Angelina Jolie? Vadí nám, že nás spolužiak, ktorý sa zle učil je teraz úspešný podnikateľ a máme pocit, že my si to zaslúžime viac. Trápi nás zdravie? Určite každý vie povedať ďalšie dôvody na to, aby mohol byť nešťastný a ak sa ho niekto popýta všetky ich vymenuje a prípadne aj trošku preženie, no nie? Toto síce možno poteší pýtajúceho sa, že niekto sa má ešte horšie ako on, no ani on sa nezabudne posťažovať. Takíto pesimizmus ešte nikomu neprospel. Uvedomte si, čo všetko máte a čo by za to dali iní ľudia. Drvivá väčšina ľudí sa nemá tak dobre a to len preo, že sa narodili na inom mieste… no aj tak sú šťastní, netreba im veľa. Veď Vy sa vlastne máte super, tak sa nesťažujte a to nie len na ulici, ale ani vo svojom vnútri. Tešte sa, usmievajte sa, rozdávajte radosť a budete ju aj prijímať.

Keď sa naučíte darčeky darovať, naučte sa ich aj prijímať. Toto znie sakra jednoducho, však? No musím sa priznať, že mne to robilo dosť problém. Zrejme je to výchovou, že keď Ti chce niekto niečo len tak dať, alebo pomôcť, tak to “zo slušnosti” odmietneš. A keď Ťa niekto chce niekam pozvať, necháš sa presviedčať, hoc tam vlstne chceš ísť. No nie? Toto je niečo, čo považujem za takú postsocialistickú (áno, naďabil som na ňu hlavne v postsocialistických krajinách) špecialitu. Ale je to celé zlé! Keď Vám chce niekto spraviť radosť, tak prosím prijmite dar, prejavte úprimnú radosť a nabudúce spravte aj Vy radosť niekomu! Však viete, že keď niekomu spravíte radosť tak ste aj Vy radi (a zlepšíte si karmu 😉 ). Je to tak jednoduché.

Pokiaľ niečo potrebujete, nebojte sa o to poprosiť! Toto mi trvalo veľmi dlho. Myslel som si, že nikto cudzí mi nebude chcieť len tak nezištne pomôcť. A tak som sa trápil so všetkým sám, či už išlo o informácie, rady, alebo jednoduché služby, ako uskladnenie batožiny, nabytie batérií, autostop a podobne… je veľa vecí, s ktorými Vám, môže niekto pomôcť, no musíte o to požiadať, lebo oni Vám do vnútra nevidia. Áno, môže sa stať, že Vás niekto pošle do kelu, no mne sa to ešte nestalo. Ak mi nebolo možné pomôcť priamo, či sprostredkovane, dostal som slušne vysvetlenie a ospravedlnenie. A prečo toto sem píšem? No preto, že keď niekoho o niečo požiadate, dáte mu možnosť Vám pomôcť a on bude rád, že môže pomôcť – nezabudnite prejaviť úprimnú vďaku.

A teraz to najdôležitejšie – prestaňte rozmýšľať, riaďte sa srdcom! Samozrejme toto neplatí pre skúšku z matematiky, i keď stojí to za pokus. Vaše srdce najlepšie vie, čo je pre Vás a pre ľudí okolo Vás najlepšie. Mozog sa dokáže rozhodnúť na základe faktov, ktoré má k dispozícii, ale ako to už vo svete býva, musíte očakávať neočakávateľné a to mozog nedokáže. Môj úvod putovania po Indonézii bol plný rozmýšľania, analyzovania a výsledkom bola lekcia, ktorú som spomenul už v nadpise. Pred odchodom do Indonézie som si spravil tabuľku výdavkov, ktorú som aj zverejnil a začal rozmýšľať, ako ušetriť viac… taká hlúpa súťaživosť. Hoc to vôbec nebolo mojím cieľom, aj keď to tak môže vyzerať. Ale pozrite si napríklad kolónku darčeky ako dôkaz, že som sa nesnažil šetriť naozaj na všetkom. No v Indonézii som sa o to akosi začal snaziť. Po príchode do krajiny a prespatí na letisku sme zaplatili taxík do mesta – poriadne predražený nechali sme sa ukecať a až časom sme zistili, že sme platili 10 USD za sotva 2 km. Toto má trošku vytočilo – vlastne je to moja blbosť a mal som sa poučiť. Ale čo je dôležitejšie je, že to môj hlúpy mozog zvážil, že je to ok ísť tým taxíkom, hoc som to cítil inak, taxíky inak nikdy nevyužívam. Ale ok, drobnosť. Od miesta, kde nás odviezol taxík sme si zaplatili dopravu minibusom, samozrejme poriadne predraženú (turista vždy platí x-násobok ceny). Konečne sme sa dostali na miesto, kde sa dá stopovať, tak stopujeme a asi po 10 sekundách chytíme prvý stop. Milý mladý pár nás vezie o 20 km ďalej ako plánovali ísť. Sú super a chcem sa im odvďačiť, tak sediac v aute som rozhodnutý dať im cca 5 USD, pre mňa malé peniaze, no im to aspoň s prehľadom vykryje náklady na benzín. No keď vystupujem z auta spomínam si na predražené taxi a nedám im nič – berem to ako kompenzáciu. A to som vlastne ešte v Austrálii v Darwine couchsurferovi chcel preplatiť aspoň náklady na benzín, ktoré na nás mal, no vrámci šetrenia som to nespravil. Lekcia nedala na seba dlho čakať, hneď v ďalší deň večer som cítil, že niečo zlé je vo vzduchu, z ľudí okolo som mal zlý pocit. Zrazu zrážka automobilu so psom, ktorá sa odohrala len 1 meter od nás ma tiež vydesila, už som si bol istý, že toto miesto nie je ok. Prišiel k nám chlapík s ponukou ubytovania a cítil som, že to bude lepšie, no šetríme a postavil som stan hneď pod neďalekými stromami pri pláži. V noci bolo horúco a tak sme nechali rozopnutý stan. Ležím so zatvorenými očami, počúvam vietor hrajúci sa s listami paliem a vlny udierajúce o skalnaté pobrežie. Zrazu má budí nasmrť vystrašená Liz, že cez otvorený stan na ňu najskôr krátko a potom skoro minútu zízala akási hlava. Vraj ten človek bol hneď vedľa stanu z mojej strany. Ona bola taká zmrazená z toho, čo sa môže stať, že ani nedýchala celý ten čas. Musel som ju dobré 2 hodiny upokojovať a strážiť, či sa niekto nezakráda k nášmu stanu. Strážili sme skoro celú noc, či sa dotyčný opäť objaví. Keď svitlo ráno, boli sme radi, že sa nič nestalo a mal som pocit, že musíme odtiaľ vypadnúť. No tak som začal rozmýšľať, že keď sa ešte rýchlo okúpeme v mori, tak sa nemôže nič stať. Zobral som si so sebou aj fotoaparát urobil pár fotiek a hurá nazad. A nič sa nestalo. No ešte by sme sa mohli ísť osprchovať hodím foťák do stanú a idem. Keď som dával foťák hneď vedľa vchodu, ktoý som ani poriadne nezapol, mal som sakra blbý pocit. Ale mozog vravel, v pohode Peťo, veď je to len na chvíľu a nikoho okolo nevidno. O chvíľu sa vraciame do stanu a čo nevidíme? Foťák nevidíme… zmizol! Ja som to vedel. Hmm, no pekne nový, dosť dráhy foťák a už má druhého majiteľa a odchádza aj s pamäťovou kartou a fotkami – len si bude musieť dokúpiť nabíjačku. Tak mi treba, počúvam hlúpu hlavu miesto srdca, lekcia to nebola lacná, no ešte dobre, že sa horšie nestalo. Ideme ďalej múdrejší. 😉

tu sme stanovali a prišli o foťák

tu sme stanovali a prišli o foťák

A ako som spomenul v úvode, mnoho veci sa deje preto, že sa jednoducho majú štát, lebo chcete, aby sa stali. Stane sa to, čomu veríte, že sa stane a tak prestaňte veriť vo veci, ktoré nechcete, aby sa stali! Mne sa napríklad stáva, že keď má zaujíma dáka problematika, tak potom stretávam ľudí ktorí sa presne tomu venujú. A to ich stretávam pri stopovaní úplnou náhodou a keď som si na niekoho nepopýtal kontakt a chel som ho stretnúť opäť, viete, čo sa stalo? Úplnou náhodou som ho čoskoro opäť stretol a to na mieste 300 km vzdialenom!

A chcete vedieť ako som spoznal svoju novú spolucestujúcu? Spomenul som si, že som kedysi pred rokom navštívil jednu stránku, kde môžete nájsť ponuky od farmárov na prácu za jedlo a ubytko. No nahliadol som na tú stránku a hneď mi padli oči na profil Lizi. No tak reku skúsim jej napísať… nedalo sa to bez registrácie, no napadlo ma skopírovať jej meno a pozreť, či má Facebook a mala. Tak som jej napísal a už vtedy som vedel, že s touto osobou sa budem cítiť dobre. Ona najprv bola prekvapená a zdalo sa jej komplikované sa presunúť za mnou skoro 1000km. No našla ponuku cesty zadarmo s kamionistom z Brisbane do Sydney a odtiaľ prišla vlakom za mnou do Katoomby. Doteraz sme spolu nemali žiadny spor a neuveriteľne dobre si rozumieme… vlastne sme sa už pred pár dňami dali dokopy. Verím, že sme si boli súdení.

Ukončil by som túto tému slovami: Kamkoľvek ideš, čokoľvek hľadáš, na konci hľadáš (a nájdeš) sám seba. – a to je môj dôvod na cestovanie… nech to stojí, čo to stojí!

(Visited 465 times, 1 visits today)

You may also like...

13 komentárov

  1. Ľubka píše:

    Ahoj, je pravda, že keď pomožeš človeku v núdzi, vráti sa ti to… ja som po príchode do Prahy (žijem tu 10 rokov a odišla som len s taškou a 3000 korunami.Riešila som tak nezvládnuteľnú situáciu v manželstve a neoľutovala som ani sekundu moje rozhodnutie) mala dosť čo robiť, aby som s príjmom, vtedy ešte len nástupným, vyžila na úrovni. V jeden večer ma cestou z práce zastavila skupinka ľudí s otázkou,kde je nablízku bankomat. Boli to českí emigranti,žijúci vyše 30 rokov v Austrálii. Keď priznali taxikárovi,že majú iba AU doláre, vyhodil ich na ceste z letiska… bankomat nablízku nebol, ale dala som im 6 lístkov MHD a priviedla na zastávku, odkial sa dostali na Hlavnú stanicu-cestovali do Pardubic. Nevzala som si od nich žiadne doláre so slovami (veľmi pravdivými), že som v živote prišla o viac, a nech zas oni pomožu niekomu,pokial bude potrebý… ale na ich naliehanie som im dala číslo tel. nech sa ozvú pri návrate do Prahy. V PH ma pozvali na večeru, ja ich ešte potom na kávu a zákusok. Zistili sme, že máme hodne společného,vymenili sme si maily. Už som na nich úplne zabudla,keď mi asi po dvoch rokoch prišlo pozvanie stráviť s nimi mesiac po Austrálii. Neidem opisovať všetko- bolo to nádherné a nezabudnuteľné (s rukami na volante som precestovala 10 000 km a zážitkov až-až-)- len chcem vyjadriť, že človek nemusí mať veľa, aby sa rozdelil. s druhými. A že odmena často príde v čase, kedy to vobec nečakáte a vpodobe, o akej ani nesnívate…

    https://www.facebook.com/LubkaNaCestach/

  2. Ivana píše:

    Ahoj Hogy, fakt vyborny clanok. Paci sa mi, ako pises o tejto zmene v pristupe a osobnosti pocas ciest. Velmi dobre ten pocit poznam. Usetrim v Azii, a pri dalsej moznej prilezitosti chcem usetrit zase alebo este viac, nehladiac na podmienky okolo. Co sme zacali robit s priatelom je to, ze ak dostaneme nieco zadara alebo skoro za nic, tak prihodime viac drobnych starsim ludom na ulici alebo nechame viac sprepitneho v lokalnom bistre len tak, nech sa to vsetko vybalancuje.
    Nech sa dari a vdaka za zdielanie!

  3. Inka píše:

    “zmysel života je byť šťastný a rozdávať šťastie” – moja rec, o nic ine v zivote nejde
    Stastnu cestu prajem 😀
    byvala suseda z Gastanovej
    Inka

  4. Foxy píše:

    Ahoj, nepodelíš sa s adresou tej stránky s farmármi a ponukami na prácu a prespatie? Vopred diky a držím palce.

  5. Tono píše:

    No nazdar Hogy,

    A co tak radost z dobre vykonanej prace? 🙂

    Niekto si odide z prace a nas tu necha bojovat. A potom place pre jeden fotak, no fuj :). Skus sa tesit z toho co mas. A navyse mas dobru pamet, tak tie fotky az tak surne nepotrebujes.

    Kazdopadne pozdravujem a pis trosku vaic prispevkov.

    THO

    • hogy píše:

      No nazdar Toniku.

      No to som cely ja, robit sa mi nechce a tak pred pracou zdrham. Este dobre, ze sa vzdy najde niekto, co to za mna spravi! 😀
      Jo a pamat na blbosti mam sice dobru, ale fotky nie su len pre mna, ale aj pre to, aby som ich mohol ukazat ostatnym – opisat sa to samozrejme vsetko da, ale sam dobre vies, ze lepsie raz vidiet, ako stokrat pocut. A inak sa neboj, ja sa kazdy den tesim z dost vela veci… naprikald, ze zajtra rano nemusim vstavat do prace!

      Zdravim aj ostatnych kolegov, snazte sa poriadne kodit, nech su biznisaci spokojni a nasledne mozno cely svet krajsi. 😉

  6. Grinchmore píše:

    Ja si myslim, ze kazdy clovek, ci uz ten s kravou v Gruzinsku alebo ten Slovensky s pivom a cigaretou je vela krat stastny a vela krat nestastny odhliadnuc od toho, co obidvaja vlastnia. Ide skor o to, ako s tym pocitom nalozia alebo ako sa s nim vyrovnaju. Tento clanok podla mna motivuje ludi uvedomit si stastie, ktore maju stale pri sebe a rozdavat ho navokol a tiez prijimat. Respect, Hogy!

  7. Lukas píše:

    Velmi pekne napisane Hogy! Velmi sa mi paci ako si opisal naucit sa vediet prijat dar alebo pomoc. Sme vychovavani vsetko “zo slusnosti” odmietnut, no ked sa nad tym zamyslime, tak aka slusnost? Niekto nam z vlastnej iniciativy chce pomoct a my mu povieme nie, to je blizsie k drzosti. A takymto pristupom sme sa dostali do situacie na Slovensku, ze ked pomoc prijmes, tak si povedia, ze si nenazrany a chces vela… (pretoze oni vlastne nechceli, aby si to prijal… taka falosna ponuka pomoci).

    Prijimanim pomoci prevychovame ludi spat na normal – ak nam niekto chce pomoct, uprimne, tak to prijmeme. Ak niekto nechce, tak sa nauci, to ani neponukat….

    Fotak je len vec, tie pridu a odidu, fotky tiez nie su vsetko, mas to ulozene v sebe :). Inac mozno sa zijde – ak si otvoris Google+ ucet, mas nekonecny backup fotiek (ak si vyberies nizsie rozlisenie – ktore je stale dobre na bezne veci, len nie na velkotla a predaj fotiek profesionalne). Takto sa uz nebudes musiet bat, ze ti fotky zmiznu. Ja tam mam zalohovanych poslednych 10 rokov fotiek… 🙂

    Maj sa a uzivaj si novy styl cestovania s kamoskou ;).

    Lukas

    • hogy píše:

      Suhlasim s Tebou Lukas a veru ako pises take prijimanie pomoci moze pomoct vyhnat ten neduh s falosnu ponukou. Veru neraz som sa s tym stretol.

      Co sa tyka zalohovania fotiek, snazim sa ich mat v oblaku, ako aj na svojom serveri ako aj mojom a Lizinom notebooku. Takze v podstate sa dakej vacej straty fotiek bat nemusim, problemom byva len uploadovanie fotiek na internet, lebo najst niekde dostatocne rychly internet na toto je dost vazny problem. Ale ako vravis, viac ako samotne fotky je dolezite, ze mam zazitky, ktore tak lahko nezabudnem. 🙂

      Nech sa Ti dari an cestach a dufam, ze sa niekde stretneme!

  8. Lubo píše:

    Cau Hogy, krasne napisane a na 100% s tebou suhlasim. Myslim si, ze naozaj zivot praje tym, ktori sa do niecoho pustia. Ja som uz tiez na ceste stopom skoro pol roka (a tiez z LM) a taketo “nahody” sa mi stavaju neustale. Napriklad aj vcera o 11 v noci som stretol chalana v Amritsare, s ktorym o hodinu stopujem do Dharamsala (India). Keby som ho nebol popytal o cigaretu a nezacal rozpravat o zivote, ani by sme spolu nesli. Ale toto je len jeden z tisic prikladov. Aj v Irane som stretol kamaratov v oaze Garmeh a obidaja sme tam boli iba na jeden den. Asi nam vtedy nebolo sudene nas pribeh ukoncit… Keep on hitching a nezabudni sa dkedy na par tyzdnov zastavit, ked si neustale presuny prestanes uzivat. Neviem, ci sa ti to uz stalo, ale ja som ma na 3 tyzdne taky bod a potom som sa mohol s dalsimi silami vrhnut do dalsich dobrodruzstiev. Posielam pozitivnu energiu!

    • hogy píše:

      Ahoj Lubo, dakujem, som velmi rad, ze tiez to vidis podobne a tesim sa, ze tiez si uzivas zivot podobne ako ja. 🙂
      Presne ako pises, zivot je plny nahod a necakanych stretnuti so skvelymi ludi, az je tazke verit, ze je to vsetko len nahoda – pretoze nie vsetko je nahoda 😉
      Ano, obcas sa mi stava, ze potrebujem na chvilku zastat na jednom mieste a tak som napriklad v Orange v Australii ostal 10 dni na farme a aspon som si daco zarobil, alebo som tiez mal pauzu v Sydney, kde som bol u bratranca 2 tyzdne. No, ale potom ma uz moje tulave topanky zenu dalej za dalsimi dobrodruzstvami, lebo cas leti ako strela a je toho vela, co chcem este vidiet, zazit, spoznat.