Bali – mojimi očami

Bali je asi najznámejší zo 17 000 ostrov Indonézie. Obyčajne je prezentovaný ako tropický raj, či ostrov bohov, kde pohostinní a usmievaví domáci žijú kľudným životným štýlom s dôrazom na svoju vieru. Prevláda tu hinduizmus a celý ostrov je priam posiaty nádhernými chrámami a posvätnými miestami, kde sa pravidelne vykonávajú rôzne tradičné obrady. Všetko je to zasadené do magickej divokej prírody. Každý si tu nájde niečo pre seba, či už výstup na sopku Batur týčiacu sa nad rovnomenným jazerom, alebo návštevu ryžových terás a opičieho pralesa v meste Ubud, ktoré je kultúrnym a umeleckým centrom ostrova. Môžete tu zhliadnuť aj známy balijský tanec Kecak sprevádzaný hraním na tradičné nástroje. Exotické ovocie od výmyslu sveta tu dozrieva 2x ročne a keď ho raz ochutnáte, úplne si ho zamilujete. Vďaka rozprávkovo nízkym cenám si turista na Bali môže dovoliť nadštandardný luxus v prekrásnom hoteli vedľa krásnej pláže… no jednoducho miesto, ktoré treba okamžite navštíviť. Mnoho Európanov sa tam aj presťahovalo a ďalší o tom snívajú.

Takéto informácie nájdeme v letákoch turistických kancelárií, na nespočetných blogoch a iných článkoch a videách na internete. Asi aj mnohí z vás ho práve takto vnímajú. Nechcem povedať, že takýto pohľad je úplne nesprávny, ale podelím sa aj o svoje skúsenosti, ktoré budú hovoriť aj o tom, čo inde akosi zabudli spomenúť. Budem sa snažiť byť objektívny, hoc uznávam, že som mierne zaujatí. Zrejme je to tým, že ma už vytáčajú tie prehnane idylické články o Bali. Pripomína mi to presný opak toho, akú majú ľudia bežne zlú mienku o Iráne a pritom kto túto krajinu raz navštívil, nedá na ňu dopustiť.

No ale ako to teda bolo na Bali? Spolu s mojou spolucestujúcou Liz sme na Bali prileteli začiatkom februára minulého roku. Bola to najlacnejšia možnosť ako opustiť Austráliu a prejsť do tej bájne lacnej Indonézie. Za 100$ sme si zakúpili dvojhodinový let so spoločnosťou Air Asia z Darwinu do Denpasaru. Nevedeli sme sa dočkať pristátia aj preto, že v tom Airbuse 320 bolo miesta asi tak na dĺžku ázijských končatín. Prechádzame cez hraničnú políciu, kde platíme 25$ za víza. Po vyzdvihnutí batohov musíme absolvovať kontrolu ich obsahu cez skener. V dotazníku som vyplnil, že moja batožina neobsahuje ostrý predmet, tak dúfam, že nenájdu môj nôž. Na obhajobu mám pripravené povedať, že nie je moc ostrý… no našťastie ho rozospatý pracovník na skeneri nespozoroval.

Indonézske zákony sú prísne, za pašovanie drog hrozí trest smrti. To bol dôvod, prečo sme zahodili jeden malý ruksak pred odletom. Smrdel totiž po marihuane, ktorú nám dal jeden šofér vezúc nás kdesi na severe Austrálie. Neviem, čo ho k tomu viedlo. Mohol ju radšej sám vyfajčiť, my sme ju len zakopali.

Zašili sme sa v rohu rozostavanej časti letiska, kde sme prenocovali. Chybou bolo, že sme si nepostavili stan a tak si na nás pochutnávali komáre. Štuple do uší by sa tiež zišli, nakoľko z letištného rozhlasu každú chvíľu hlásili dáke bludy (podľa mňa len preto, aby nás rušili). 🙂

Vstali sme skoro ráno a pobrali sa k východu letiska. Tu už sa na nás vyrojil húf taxikárov s ich neodolateľnými ponukami. Ignoroval som ich a kráčal. No Liz sa nechala jedným z ních oblbnúť a chcela sa zviesť taxíkom do centra mesta. So ženou sa neoplatí bojovať. Ponuku pôvodných 20$ som teda aspoň stlačil na 10$ vedomý si toho že stále platíme akosi veľa. Po krátkej jazde, pričom sme väčšinu času aj tak stáli v zápche sme sa ocitli zhruba tam, kde by sme za podobný čas prišli snáď aj pešo. Taxikár nás hodil do známej turistickej časti Kuta – však tam predsa každý turista chce ísť. Bolo skoré ráno a všetky obchody ešte zavreté. Mal som v pláne kúpiť elektrický adaptér. Majú tam rovnaké zástrčky ako v Európe, ja som však mal všetku elektroniku nakúpenú v Austrálií. Dojedli sme, čo sme mali so sebou a čakali pred obchodným centrom, kým otvoria.

Vstúpili sme dnu ako prví a zočili ceny, ktoré ma nútili pretrieť si oči, či ešte nespím. Boli vyššie ako v tej drahej Austrálií. Ale však samozrejme, čo sa dá čakať v turistickej časti, kde je polovica návštevníkov z Austrálie. Adaptér som našiel, kúpil a padali sme het. Kráčame ulicami Denpasaru a sledujeme zaujímavé obete, ktoré miestni dávajú pred svoje domy a obchody. Sú to košíčky z lístia naplnené kvetmi, ryžou a keksíkom, niekedy aj s cigaretou a vonnými tyčinkami – obeť pre boha Shivu. Musíme uznať, že s náboženstvom to tu ľudia berú dosť vážne.

Okolo nás sa premávajú skútre, niekedy šoférované riskujúcimi šialencami, niekedy pokojnými starčekmi, inokedy je na skútri naukladaná celá rodina, aj s polkou zariadenia domu. Benzín sa kupuje zväčša v sklenených fľašiach z vodky pri ceste. V malom stánku cestou meníme peniaze. Za jeden Austrálsky dolár dostávame 10700 rupií. V zastrčenej uličke sa napchávame melónom a následne navštívime hotel, kde získavame mapu a pár informácií ohľadom zaujímavých miest na Bali.

Zisťujeme, že pokiaľ sa chceme dostať na miesto vhodné na stopovanie musíme ešte dlho kráčať na sever. Nevadí, vydávame sa na cestu. Zastavuje nám minibus a šofér vraví, že nás odvezie na miesto, kam sa chceme dostať. Platíme cca 1$ na osobu a nastupujeme. Po nedlhom čase nás však vysadí len na miesto, odkiaľ nás ďalší šofér minibusu chce odviesť na žiadané miesto. Máme toho plné zuby, ale zase platíme ako blázni. Keď sa teraz ocitáme na autobusovej stanici a zisťujem, že sme stále len na polceste tam, kam mierime, prechádza ma trpezlivosť.

Odolávame ďalším miliónom ponúk od taxikárov, šoférov minibusov a ďalších podnikavcov, ktorým sa už pred očami točia doláre a tak ideme pešo. Sledujeme zaujímavé chrámy, ktorých je tu naozaj dosť. Nemôžeme však ignorovať ani všadeprítomnú špinu a smeti. Keď takto vyzerá ten raj na zemi, tak ja teda neviem… ale ok, nejdem ešte súdiť. Zatiaľ sme z ostrova okrem tohto mesta nič nevideli a veď ani tá naša Bratislava nie je žiadna nádhera.

Podvečer sme sa konečne dostali až ku koncu tohto rozľahlého mesta, kde aj s predmestiami žije okolo dvoch miliónov obyvateľov. Skúšame stopovať a darí sa nám zastaviť mladý pár, ktorý nás odvezie cez do prostred ostrova do krátera sopky, kde sa nachádza jazero Danau Bujan. Je tam podľa nich príjemné prostredie, kde turisti moc nechodia. Keď sme vystúpili z auta akurát začalo pršať. Stan sme si teda postavili pod akousi drevenou konštrukciou, kde sme mali zároveň aj závetrie. Večer sme sa prešli uličkami neďalekého mesta, kde sme si pokecali s miestnymi. Každý samozrejme poznal Rakúsko a dokonca niektorí miestni vraveli, že ich známi tam žijú. Slovensko im však nič nehovorilo… klasika.

Ráno sme sa prešli okolo jazera a stretli sme miestne deti na školskom výlete a so vśetkými z nich sme sa museli pofotiť. Bolo to ale veľmi milé. Na tomto mieste sme sa cítili naozaj príjemne na rozdiel od toho rušného Denpasaru. Bolo hmlisto a schyľovalo sa k ďalšiemu daždu. Prešli sme sa cez celé mesto až na hlavnú cestu spájajúcu severnú a južnú časť ostrova. Na miestnom trhovisku sme po tuhých vyjednávačkách nakúpili ovocie, aké sme doteraz nevideli a s chuťou sa do neho pustili.

S plnými bruchami sme sa opäť pustili do stopovania a zastavovalo nám veľa samozvaných taxíkov, kým sme sa konečne dočkali normálneho stopa. Teda to sme si aspoň mysleli. Nakoniec sme zistili, že to vlastne bolo tiež taxi, ktoré už viezlo dvoch Francúzov do mesta Lovina na severe ostrova. Ale mali sme to zadarmo vďaka tomu, že ukecali šoféra, ktorý už od nich mal slušný honorár. Frantíci ako správni turisti prišli na Bali na 10 dní s bagetom 1000$ na osobu. Ten sa im nakoniec podarilo prekročiť, nakoľko sa nechali miestnymi podnikavcami ukecať na každú predraženú sprostosť.

Podvečer sme prišli do mesta Lovina po návšteve akýchsi vodopádov cestou. Zaplatili sme za to dosť vysoké vstupné. V meste bolo na prvý pohľad veľa turistov. Pokecali sme si s Holanďanom, ktorý sa oženil s miestnou obyvateľkou a už tam žije desiaty rok. Hovorí, že s ostrovom to ide dole vodou. Turizmus kazí charakter ľudí. Rozmýšla, že sa už odtiaľto odsťahuje. Ceny stúpajú, bohatí sú bohatší, ale chudobní sa stávajú ešte chudobnejšími.

Večer sme sa vybrali stopovať do menej turistickej časti. Chceli sme sa dostať niekde, kde bude možné postaviť stan blízko mora. Zaplatili sme si miestny minibus a za asi 3$ sme sa presunuli pár km východne, kde sa nachádzalo kúsok nezastavanej plochy s trávou a stromami. Hneď k nám samozrejme pribehlo niekoľko miestnych ponúkajúcich ubytovanie, ale tých sme odbili. Zrazu popri nás prefrčalo auto veľkou rýchlosťou a zrazu počujeme iba akýsi tupý zvuk. Výsledkom bol pes, ktorého auto nabralo a ten sa teraz zvíja na ceste a krvavá mláka pod nim sa zväčšuje. Akýsi chlapec psa za nohu odtiahol na kraj cesty. Prešiel mi mráz po chrbte a mám divný pocit. No nič, ideme postaviť ten stan.

Zaliezame dnu a keďže je veľmi horúco zadnú časť stanu smerujúcu do kríku nechávame otvorenú. Oči mám už zavreté a zaspávam, keď ma zrazu Liz prebudila, že nám niekto nazeral do stanu a úplne ju to zmrazilo a vystrašilo. Musel som ju dlho upokojovať a stan sme zavreli. Ráno sme sa tešili že sa nič zlé nestalo a šli sme sa na chvíľku okúpať do mora, následne ešte osprchovať a zaplatili sme za to foťákom, ktorý mi zatiaľ zmizol. Sakra! O tomto som už ale podrobnejšie písal aj v článku: Dostal som lekciu

Následne sme spolu s miestnymi chalanmi skúsili vybaviť na polícií, nech vystavia aspoň papier pre poisťovňu, že mi bol ukradnutý foťák, ale nemalo to cenu. Jednak nevedeli anglicky a ani nemali taký papier v Angličtine. Druhá vec je, že čo je ukradnuté z nezabezpečeného priestoru je vlastne stratené a tak mi žiadne potvrdenie nedajú. Večer sme ale nakoniec strávili s miestnymi. Kúpil som dáke ryby, ktoré sme si upražili a večer sme si ešte nalovili kraby, ktoré sme opiekli. Strávili sme s nimi aj ďalší deň pre prísľub, že poobede uvidíme kohútie zápasy. Ale tie sme nakoniec nevideli, lebo sme vraj sa dohrali už ráno.

Odtiaľto sme sa vybrali smerom k sopke Batur. V nej sa nachádza rovnomenné jazero a niekoľko dedín. Až na to množstvo turistov a smetí to bolo veľmi pekné miesto. Ubytovali sme sa v chatke za dobrú cenu a dostali sme kreslenú mapu, podľa ktorej sme sa na druhý deň vyšplhali na vrchol sopky. Odtiaľ vychádzal horuci tym, ako keby sopka bola pripravená čoskoro zase soptiť. Nachádza sa tam aj prístrešok s drahou kávou a čajom. Mali sme našťastie dosť svojich nápojov. Liz cestou dole miestnej žene darovala tričko. Žena síce chcela vybojovať jej mikinu, ale tú Liz potrebovala, keďze inú nemala. Hneď pred našim ubytovaním sa nachádzajú aj akési kúpele, kde miestni platia v pohode cenu a turisti riadnu pálku a tak sme tým pohrdli.

Ráno sme sa pobrali preč z vnútra sopky. Stopli sme si ženu, ktorá najskôr chcela veľa peňazí za cestu, tak sme sa rozlúčili a šli pešo. Potom sa však vrátila a povedala menšiu sumu. Ani tá sa nám nepozdávala, tak potom povedala, že zadarmo. To sme odsúhlasili a na korbe sme sa síce umazali od hliny, ale nevadilo nám to až tak ako to, že keď sme vystupovali opäť od nás požadovala tú vysokú sumu, čo ako prvú zahlásila. To sa samozrejme stretlo sa naším rozhorčením. Už sa okolo nás zbiehali miestni a niečo im hovorila. Tak som jej strčil do ruky časť žiadanej sumy a pobral sa preč, nech mám pokoj. Nestalo sa nám to ale prvýkrát na Bali. Na ďalšie dva stopy sme sa dostali večer do mesta Ubud na ktoré som sa veľmi tešil.

Ubud je síce veľmi turistické mesto ale, ale je tam naozaj veľa čo pozerať. Navštívili sme aj opičí les, kde ma uhryzla opica. Opíc je tam naozaj veľa a keďže ich každý turista kŕmi banánmi, ktoré draho nakúpil pri vstupe, oni to považujú za samozrejmosť a dobiedzajú, aby dačo dostali. Odo mňa však nič nedostali a tak keď som jednu odháňal od svojho batohu, uhryzla ma do ruky. Videl som, že iným ľuďom skáču aj na hlavy, takže som bol vlastne ešte rád, že som len takto dopadol.

V meste sme strávili 3 dni, počas ktorých sme ešte videli vystúpenie s tradičnými tancami a maskami. Čo sa mi ale najviac vrylo do pamäti boli skvelé koláčiky z ryžovej múky a kokosového mlieka plnené jackfruitom zabalené v banánovom liste, ktoré sme dostali zadarmo ani neviem pri akej príležitosti v jednej búdke. Ale myslím, že sme im za to dali niečo na oplátku. A ešte také drobnosť, že sme sa v tomto meste s Liz dali dokopy.

Zvyšných pár dní strávených na Bali sa nič také pamätné nestalo okrem jedného skvelého západu slnka, ktorý sme videli na úplnom západe krajiny pred tým ako sme sa preplavili na Javu. Z pláže (samozrejme plnej odpadkov, ako je to žial skoro všade na Bali) sme mali výhľad na trojicu vulkánov, na Jave, ktoré sa týčia až do výšky cez 3000 metrov. V svetle zapadajúceho slnka… romantika silná. 🙂

Zhrnutie:

Bali naozaj krásny ostrov, ktorého návšteva môže byť nezabudnuteľným zážitkom. Turizmus žiaľ dokáže skaziť každé miesto a Bali nie je výnimkou. Obyvatelia tu turistu vidia ako chodiacu peňaženku, z ktorej treba čo najviac získať do svojho vrecka. Niektorí pre to neváhajú turistov okrádať a klamať. Dokonca som bol držaný pod krkom a takmer zbitý preto, že som odmietol super výhodnú ponuku jedného taxikára na výlet na miesto o ktoré som nestál. Celkovo žiaľ musím konštatovať, že pre mňa Bali nie je rajom a ani miestom, kde by som sa chcel vrátiť. Ale zrejme je to tým, že môj spôsob cestovania je iný, ako je to bežné. Obyvateľstvo je vraj usmievavé, úslužné… hmmm, no to si asi treba priplatiť.

Kto ste boli na Bali, aké ste mali skúsenosti? Vrátili by ste sa tam? A kto tam ešte nebol, ako vnímate tento ostrov (môj názor teraz neberte do úvahy).